negatívne vymedzenie slobody.
Definovanie etiky ako podmienky slobody je súčasťou prác Edmunda Burka, ktorý jednoznačne deklaroval, že sloboda má byť spojená so zodpovednosťou a povinnosťami voči sebe a iným. Vzťah etiky a slobody však vymedzuje dnešnom vnímaní konzervatívne aj predstaviteľ klasického liberalizmu Tocqueville, keď kresťanstvo, česť a morálku udáva ako podmienky pre udržanie slobody v demokratickej spoločnosti. Uvádza tiež, že „cesta k slobode je dlhá preto, že vyžaduje sa naučiť zvyklostiam slobody" a...“cesta je úzka a brána tesná“ V tomto duchu sa vyjadroval aj jeden z najvýznamnejších pokračovateľov klasického liberalizmu v 20. storočí A. von Hayek. Plne sa stotožňujem napríklad s jeho výrokom, že „žiadna slobodná spoločnosť nemôže dlhodobo prežiť bez pevných morálnych tradícií a spoločenských konvencií“.
Ďalšiu nevyhnutnú podmienku osobnej slobody definujú tradiční konzervatívci a tiež aj klasickí liberáli právnu ochranu zmluvnej slobody a ochrany majetku. Prax im dáva za pravdu. Základom osobnej slobody a bohatstva v spoločnosti je totiž súkromné vlastníctvo, jeho rešpektovanie, nedotknuteľnosť a ochrana. Je povzbudzujúce, že tieto myšlienky sa opätovne dostávajú i do kľúčových cirkevných dokumentov. Napríklad v encyklike pápeža Jána Pavla II. „Centesimus Annus“ sa v odstavci 30 (odvolávajúc sa na encykliku Leva XIII „Rerum novarum“) spomína „prirodzený charakter práva na súkromné vlastníctvo ako základného práva pre samostatnosť a rozvoj človeka“. To je aj základ trhu ako najlepšieho ekonomického systému a základ kapitalizmu ako najlepšieho spoločenského systému, aké ľudstvo pozná. Aj s tým sa stotožňuje spomenutá encyklika pápeža Jána Pavla II. [6]
Pre fungovanie trhu a kapitalizmu je dôležité aj rešpektovanie ďalšieho princípu vymedzeného konzervatívnymi a liberálnymi klasikmi - nezlučiteľnosť slobody a rovnosti, s výnimkou rovnosti pred zákonom. Dnes sa možno trochu na to zabúda, a to aj pod vplyvom deformácií po francúzskej revolúcii z 18. storočia. Konzervatívny postoj od čias Burka je však s tým v príkrom protirečení, čo dokumentujú slová Edmunda Burka: „Sloboda a rovnosť majú protirečivý (opačný) zmysel a účel. Kým zmyslom slobody je ochrana súkromného a rodinného vlastníctva ako materiálnych, tak i nemateriálnych stránok života, tak zmyslom rovnosti je prerozdeľovanie už vytvorených hodnôt v spoločnosti" (Nisbet, 1986). Aj v tomto je s Burkom Tocquivelle „na jednej vlnovej dĺžke“. Jeho slová, že „čím je viac rovnosti v spoločnosti, tým sú útoky proti slobode v danej spoločnosti tvrdšie“ sa navyše v praxi potvrdzujú.
A nakoniec k pojmu „slobody“ v dielach konzervatívnych a liberálnych klasikov treba dodať, že na rozdiel od pozitivistického chápania slobody (napríklad Hegela) „otvárajúceho dvere“ pre štedrý a finančne nákladný zaopatrovací štát 7 sa konzervatívci a klasickí liberáli prikláňajú k negatívnemu vymedzeniu slobody. To zodpovedá slobode s hranicami, teda s obmedzeniami pre nároky jednotlivcov na „štátnu garanciu ich slobody“ (viac napríklad v Gray, 1989).
Nielen prístup k slobode, ale celkovo aj definovanie vzťahu trhu a etiky v spoločnosti potvrdzuje spoločné korene konzervativizmu a klasického (ekonomického) liberalizmu. Platí, že slobodný trh a morálka sú zlučiteľné a vzájomne sa dopĺňajúce a vyvažujúce. Ich rovnováhu, respektíve v praxi stav čo najbližší ich rovnováhe, považujem za hlavnú podmienku dlhodobo úspešne fungujúceho spoločenstva, tak po ekonomickej, ako aj inej stránke.
2. Praktické úspechy a prínosy spojenectva
Kde sa k takémuto ideálu najviac priblížili, respektíve približujú? V ktorých krajinách žili / žijú ľudia najslobodnejšie? Najslobodnejší ľudia v krajine s najrýchlejším ekonomickým rastom a s najvyššou životnou úrovňou žijú tam, kde najviac rešpektovali a rešpektujú odporúčania klasických ekonómov: obmedzili vplyv vlády, majú čo najmenej regulácií, čo najnižšie dane, legislatívne pravidlá na garancie vlastníctva a podnikanie.
Boli a sú to práve anglosaské krajiny. V 18. storočí sa na túto cestu vydali Spojené štáty americké, keď nasledovali myšlienky Adama Smitha a Deklaráciu nezávislosti. V 19. storočí nastal ekonomický a duchovný rozkvet v Anglicku. Dnes sú podľa indexu ekonomickej slobody (každoročne zverejňovaného americkým think-tankom Heritage Foundation) najslobodnejšie krajiny ako Honk Kong, Singapur, Luxembursko, Estónsko, Írsko, N. Zéland a V. Británia. Na príklade anglosaských tigrov ekonomických reforiem Írska a Nového Zélandu oproti štátom blahobytu (Francúzsko, Nemecko a Švédsko) možno jednoznačne dokumentovať nepriamu úmernosť medzi veľkosťou vlády (jej vplyvom v ekonomike a zaťažením daňami a sociálnymi odvodmi) a ekonomickým rastom.
Zásadné liberálne ekonomické reformy uskutočnili konzervatívne strany aj v dvoch rozhodujúcich anglosaských štátoch – vo Veľkej Británii (za vlády Margaret Thatcher) a v USA (v čase, keď bol prezident Ronald Reagan). Na prelome 70 a 80. rokov tak došlo k ukážkovému prepojeniu myšlienok klasickej liberálnej ekonómie (napríklad A. von Hayeka a Miltona Friedmana) a konzervatívnej politiky (v USA a vo Veľkej Británii). Sprostredkovateľom a nosičom ich ideí sa stali konzervatívne a protrhovo orientované think-tanky (Heritage Foundation, Centre for Policy Studies, Institute of Economic Affairs a iné).
Margaret Thatcher a Ronald Reagan sa nebáli a uskutočnili zásadne rezy z prebujnelých štátov blahobytu – výrazným znížením daní (v USA napríklad o cca 50% u najvyššej príjmovej skupiny dane z príjmov z fyzických osôb), sprivatizovali mnohé štátne podniky, deregulovali a liberalizovali obchod a trhy práce, čiastočne zreformovali sociálne systémy (vo Veľkej Británii aj dôchodkový systém).
3. Spoločný záujem
Uvedené historické skúsenosti umožňujú rozpoznať hlavné etické a ekonomické problémy v súčasnosti - „duch socializmu“. Jeho prejavmi sú dnes tzv. ľavicový liberalizmus, ako aj iné formy socializmu a relativizmu v rôznych mutáciách: rôzne formy sociálneho inžinierstva, vrátane sociálneho konzervativizmu, relativistické hnutia (postmoderný nihilizmus...) a iné, ktoré sú prítomné na národnej úrovni a v európskom priestore stále nebezpečnejšie na úrovni EÚ. Slovensko je totiž súčasťou EÚ, ktorú euro-byrokrati politicky centralizujú, harmonizujú a „plodia“ tisícky strán regulácií a smerníc. Dôsledkom sú práve obmedzenia pre osobnú slobodu, ako aj rast životnej úrovne obyvateľov žijúcich v tomto priestore.
Historické skúsenosti a analýza súčasných podmienok napovedajú aj to, že je v záujme všetkých pro-trhovo zmýšľajúcich, teda osobitne zástancov tradičného konzervativizmu a klasického ekonomického liberalizmu, bojovať proti tomu. Slovami Augusta von Hayeka "Akákoľvek prijateľná (akceptovateľná) budúcnosť západnej civilizácie si vyžaduje odmietnutie socialistických ideálov (myšlienok) a návrat na opustenú cestu klasického liberalizmu – cestu obmedzeného štátu v podmienkach vlády zákona“.
Vzájomná podmienenosť a synergický efekt princípov trhu presadzovaných viac ekonomickým liberalizmom a univerzálnych hodnôt, presadzovaných jasnejšie a aktívnejšie konzervativizmom, môže brániť tradičné princípy, na ktorých stál úspech Západu. Môže byť zároveň jasnou alternatívou dnes dominantného prúdu demokratického socializmu v jeho najširšej podobe. Platí, tak ako to uviedol Michal Novak, že „vybudovať súčasne slobodný politický a slobodný ekonomický systém je veľmi ťažké. Pritom je treba zároveň vyvinúť aj tomu zodpovedajúcu kultúru, čo je ďalšia dimenzia ťažkostí. Je to však uskutočniteľné, pretože tieto tri systémy tvoria spolu ľudskú prirodzenosť: byť slobodní politicky, ekonomicky a morálne“ (Michal Novak, pre Domino fórum, júl 2001).
Nositeľom tohto boja preto môžu byť konzervatívne myšlienky a presadzovateľom konzervatívne politické strany. Ak budú v ekonomickej sfére podložené klasickým liberalizmom, tak úspech v podobe vytlačovania socializmu sa môže postupne prejavovať.
Peter Gonda, ekonomický analytik Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika
Prednáška Klasický ekonomický liberalizmus ako spojenec konzervativizmu odznela na konferencii Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, Občanského institutu (Praha) a SKOI „Podoby konzervativizmu“ v Piešťanoch dňa 12. novembra 2005.
--------------------------------------------------------------------------------
Použitá literatúra:
BURKE, E.: Reflection on the Revolution in France. Yale University Press. USA, 2003.
BOYSON, R. – MARTINO, A.: What we can learn from Margaret Thatcher. The Heritage Lecture. The Heritage Foundation. USA. November, 30 1999.
Centesimus Annus. Encyklika pápeža Jána Pavla II. Rím, 1991. SSV, 1997.
FRIEDMAN, M.- FRIEDMANOVÁ, R.: Svoboda volby. HH Jinočany. 2002.
GONDA, P.: Euroústava proti (ekonomickému) pozdvihnutiu sa Európy" na konferencii Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika na konferencii "Prečo treba odmietnuť Európsku ústavu" konanej v Bratislave dňa 11. októbra 2004.
GONDA, P.: Fungovanie trhu a regulačné pôsobenie vlády. In: Gál, F. – Gonda, P. – Kollár, M. – Mesežnikov, G. – Zajac, P.: Slovensko na ceste do neznáma. IVO. Bratislava, 2003.
GREY, J.: Liberalizmus. Občanský institut, Praha 1999. Z originálu Grey, J.: Liberalism, 1989.
HAYEK, F. A.: Cesta do nevoľníctva. NFAH. Bratislava, 2001. Z originálu Hayek, A.: The Road to Serfdom. London, 1944.
HAYEK, F. A.: Právo, Zákonodarství a svoboda. Academia, Praha. 2004.
CHAUFUEN, A.: Faith and Liberty. The Economic Thought of the Late Scholastics. Lexington Books. USA, 2003.
NISBET, R.: Konzervativizmus. Sen a realita. Občanský institut, Praha 1993. Z originálu Conservatism. Dream and Reality. 1986.
NOVAK, M.: The Spirit of Democratic Capitalism. Madison Books, USA, 1991.
SMITH, A.: An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations. oxford University Press. New York. USA, 1993.
TOCQUEVILLE, A.: Democracie v Americe. Academia Praha. 2000.
Internetové stránky:
www.cato.org
www.heritage.org
www.konzervativizmus.sk
www.libinst.cz
www.lucidcafe.com/library/96jun/smith.html#books
www.ideachannel.com/Friedman.htm
www.hoover.stanford.edu/bios/friedman.html
http://cepa.newschool.edu/het/profiles/hayek.ht...
www.obcinst.cz
www.prave-spektrum.sk
--------------------------------------------------------------------------------
Poznámky:
[1]Predzvesťou presakovania socialistických myšlienok do liberalizmu boli niektoré závery Johna Stuarta Milla, predovšetkým v diele Principles of Political Economy z roku 1848. V ňom okrem iného legitimizoval oddeľovanie rozdeľovania bohatstva od jeho vyprodukovania, pričom uviedol, že „...opatrenia rozdeľovania sú otázkou spoločenskej voľby“ (Gray, 1989). Takéto pripustenie rozhodovania o akomkoľvek rozdeľovaní majetku iných ako vlastníkov jeho vyprodukovania je v rozpore s princípmi klasického liberalizmu (osobitne s princípom vlastníckych práv). Navyše sa stalo jedným zo zdrojov pre neskoršie masívne vládne prerozdeľovanie, tým aj rast vládnych zásahov do životov ľudí. Spolu so stále rastúcimi snahami o spájanie slobody a rovnosti (v duchu odkazu Hegela) sa stali základom pre v súčasnosti presadzovaný koncept socializmom nakazeného liberalizmu, známeho ako tzv. „ľavicový liberalizmus“. Ako príklad možno spomenúť štátom garantované „práva“ jednotlivcov celkom, resp. určitých skupín ľudí, v krajinách Európskej únie.
[2]Predznamenal to najmä nemecký kancelár Otto von Bismarck, ktorý koncom 19. storočia presadil do praxe tzv. „verejné poistenie“. Ako príklad politického spájania myšlienok konzervativizmu a socializmu v konzervatívnej politike možno spomenúť tiež nemecký príklad, keďže prvky vládneho intervencionizmu a navyše v spojení s presadzovaním centralizácie a harmonizácie na nadnárodnej (konkrétne európskej) úrovni presadzuje napríklad nemecká CDU.
[3]Spomedzi ďalších možno spomenúť: David Hume, John Locke, David Ricardo, James Madison, či Benjamin Constant.
[4]Predovšetkým Smith, A.: Incquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations (Pojednanie o pôvode a príčinách bohatstva národov) z roku 1776 a Hayek, A.: The Road to Serfdom (Cesta do nevoľníctva) z roku 1944.
[5]Pozri Smith, A.: Incquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations.
[6]„Na národnej, ako aj na nadnárodnej úrovni, sa voľný trh zdá najúčinnejším nástrojom na investovanie prostriedkov a na najlepšie uspokojovanie potrieb“ (odstavec 34 encykliky Centesimus Annus) a „ak sa pod kapitalizmom myslí ekonomický systém, ktorý uznáva pozitívnu úlohu podnikania, trhu a súkromného vlastníctva a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, tak odpoveď cirkvi je pozitívna...“ (odstavec 42 encykliky Centesimus Annus).
[7]Pozitivistické chápanie slobody vymedzil Hegel ako právo jednotlivcov na to, aby im vláda garantovala „mať príležitosti na sebarealizáciu“. To sa neskôr interpretovalo, že pre sebarealizáciu jednotlivcov a ich slobodu má štát vytárať podmienky, vrátane finančnej podpory, či garantovania rôznych práv. Dôsledkom je dnes známy sociálny štát a ekonomickými a morálnymi negatívnymi dopadmi na životy ľudí v ňom žijúcich.