Komunisti dávali ľuďom ilúziu sociálneho štátu

Rozhovor Jozefa Ryníka so mnou v časopise INDEX 07/2025

Premiér Robert Fico nedávno vychvaľoval politicky systém jednej strany v Číne a Vietname, ktorý vraj pomáha rásť ekonomike rýchlejšie ako v demokratickým krajinám. Rastú tie štáty vďaka tomu systému alebo napriek nemu?

Určite napriek takémuto politickému systému. Ak premiér tvrdí, že ekonomika rastie vďaka systému jednej strany, nerozumie základom ekonomického myslenia. Nerozumie, čo sú zdroje bohatstva v spoločnosti. Zároveň tým preferuje politickú a občiansku neslobodu pred slobodou.

Čo sú zdroje bohatstva v štáte, z ktorých rastie aj HDP?

Sú to realizované myšlienky v dobrovoľných výmenách s deľbou práce a akumuláciou kapitálu v podmienkach ekonomickej a celkovej slobody. Preto západné štáty za ostatných 200 rokov bezprecedentne zbohatli a civilizačne sa pozdvihli.

Nemôže sa kapitál akumulovať aj v Číne pod vládou jednej komunistickej strany?

Určitý čas môže, ale niečo podstatné na jeho neustály rast tam chýba. Celkovo spontánne vyvinuté základy civilizovanej spoločnosti, napríklad súkromné vlastníctvo s garantovaným právom na neho, trh s nedoformovanými cenami, ktoré dávajú ľuďom v ekonomike signály a práve konkurencia, a to nielen ekonomická, ale aj mimoekonomická, čiže politická. Tá v Číne chýba. Čínska ekonomika síce rastie relatívne rýchlo vďaka uvoľneniu niektorých prvkov kapitalizmu ako podnikanie. Je to však rast z veľmi nízkej úrovne, čo sa dá zatiaľ ľahšie ako vo vyspelých krajinách na Západe.

Nemôže štátny kapitalizmus, ktorý budujú v Číne, fungovať lepšie ako trhový kapitalizmus v slobodnej spoločnosti?

Z histórie vieme, že dlhodobo bohatli a civilizačne napredovali najmä tie krajiny, ktoré mali nielen ekonomickú, ale aj politickú a celkovú ľudskú slobodu. Podľa mňa je Čína dočasnou a čiastočnou výnimkou. I tak však trend jej zvyšovania HDP na obyvateľa je v ostatných rokoch podobný ako na Slovensku a pomalší ako v USA a EÚ a úrovňou HDP na obyvateľa, ekonomickej a celkovej ľudskej slobody dnes výrazne zaostáva za krajinami Západu, ako aj za Slovenskom. Donucovacie a represívne dôsledky politického monopolu jednej strany v Číne sú rizikom do budúcnosti, že ani ekonomike sa v takomto systéme nebude dariť. Našimi vzormi by skôr mali byť z európskych krajín napríklad Švajčiarsko, Írsko či dokonca postsocialistické Estónsko, ktoré majú výrazne vyššiu mieru ekonomickej a celkovej ľudskej slobody ako my.

Prečo ľudia aj 35 rokov po páde zločineckého komunistického režimu stále smútia za socializmom?

Z našich prieskumov napríklad vyplýva, že prvky socializmu ostali v hlavách mnohých ľudí doteraz a v nemalej miere sa dostávajú aj do ďalších hláv. Mnohí majú selektívnu osobnú pamäť a chýba im historická pamäť, ku ktorej sú často ľahostajní. Napokon veľa ľudí preferuje sociálne istoty pred slobodou, ktorá prináša aj väčšiu zodpovednosť a riziká. Aj preto vznikajú rôzne mýty o socializme, ktoré znásobuje rastúci sociálny štát a aj politikmi živená viera ľudí v silný zaopatrovací štát. Navyše, rastúci kolektivizmus a politický populizmus podkopávajú dôveru k súčasný systém trhového kapitalizmu s liberálnou demokraciou a právnym štátom. Podporujú aj nostalgiu za socializmom a ilúziu jeho väčšej váhy v súčasnosti.

Jeden z mýtov vo vašom prieskume je, že životná úroveň bola za socializmu vyššia a ľudia si z príjmu mohli dovoliť viac ako dnes.

Je to ťažké porovnávať, lebo porovnávame systémy s úplne inými inštitucionálnymi podmienkami. Najmä pri cenách musíme byť opatrní, lebo tie za socializmu nevyjadrovali realitu. Napriek tomu sme to pre tento účel orientačne porovnali. Oproti roku 1989 je súčasná priemerná mzda 15-násobne vyššia a priemerný starobný dôchodok 14-násobne vyšší, čo je viac ako inflácia a nárast väčšiny cien tovarov a služieb za celé obdobie od pádu socializmu. Ľudia si tak podľa oficiálnych údajov dnes môžu z priemerného platu a dôchodku dovoliť viac takmer všetkých tovarov a služieb ako v roku 1989. Napríklad dnes si z platu či dôchodku môžete kúpiť oveľa lacnejší a kvalitnejší televízor ako počas socializmu. Fakt je, že veľa produktov bolo za socializmu dotovaných štátom, a pri nich je cenový rozdiel menší, či u zopár produktov to vychádza naopak.

Skúsme konkrétne. Aký rozdiel bol napríklad pri pive?

V tomto prípade treba najprv upozorniť, že dnes Štatistický úrad vykazuje ceny 12 stupňového fľaškového piva a za socializmu, aj v roku 1989, vykazoval pivo desiatku. Napriek tomu si dnes si z priemerného platu môžeme dovoliť 1,4-násobne viac piva ako za socializmu. Podľa Štatistického úradu bola totiž v roku 2023 priemerná cena tohto fľaškového piva 0,82 eur. Z priemernej mzdy si tak môžete kúpiť 1744 fliaš. V roku 1989 bola cena fľaškového piva 2,50 Kčs a z vtedajšej priemernej mzdy 3142 korún ste si mohli kúpiť 1257 fliaš.

Spomínali ste, že štát za socializmu veľa produktov dotoval. Prečo to robil?

Výrobné náklady boli často vyššie ako predajná cena výrobku. Prevažná väčšina štátnych podnikov tak bola stratová. Štát ich potom dotoval z daní. Pri mlieku to bolo najviac viditeľné. Mliekarne vykupovali polotučné mlieko od prvovýrobcu za 4,8 korún za liter a v obchodoch ho predávali ho 2,1 koruny. Štát preto mliekarne dotoval, aby umelo držal cenu mlieka pod polovicou výrobných nákladov.

Takže ľudia mali pocit, že mlieko je lacné, ale jeho nízku cenu zadotovali zo svojich daní?

Presne tak a to si neuvedomovali. Komunisti ľuďom dávali ilúziu, že lacnými cenami sa dá robiť sociálna politika. Aj politici v dnešnej vláde si to myslia. Živia u ľudí ilúziu, že keď zastropujú ceny tak to bude sociálne. Tvrdia im, že keď je niečo lacné či akože zadarmo, tak je to pre nich dobré. Ale v skutočnosti je to na úkor budúcnosti. Zastropované ceny spôsobili nedostatok, nižšiu kvalitu a plytvanie daného tovaru a tiež nárast jeho poskytovania v tieňovej ekonomike. Chýbali nielen napríklad autá, bicykle, elektronika, mäso či exotické ovocie, ale postupne čoraz viac aj napríklad jogurty, bavlnená bielizeň, dámske hygienické vložky a na konci aj toaletný papier.

Akého tovaru bol prebytok?

To sa nestávalo často, len občas. Napríklad v 80. rokoch sa vyrobilo málo tenisových loptičiek, ale tenisových rakiet bolo veľa. Ostali na sklade, lebo boli nepoužiteľné bez loptičiek. Podobne sa to stalo, keď chýbali viečka na zaváraninové poháre na kečup, ale pohárov bolo na sklade veľa. Výsledkom bolo nedostatok kečupu. Skrátka, každý podnik vyrobil podľa plánu niečo, ale nebol napojený na reálny dopyt na trhu. Bola to taká hra na reálnu ekonomiku, ktorá nemohla fungovať. Centrálne sa rozhodlo, čo a koľko sa má vyrobiť, vypestovať, doviezť alebo vyviezť a za akú cenu, ale podnikom chýbala im vlastnícka zodpovednosť, cenová signalizácia a spätná väzba od spotrebiteľov aj od konkurencie, či reálnych ekonomických ziskov alebo strát. Preto sa často netrafili do reality a tovaru bol väčšinou nedostatok

Dá sa porovnávať životná a ekonomickú úroveň vtedajšieho Rakúska s Československom?

Dá a je to dôležitejšie a lepšie ako ju porovnávať s dneškom. HDP na obyvateľa je síce len orientačný ukazovateľ s obmedzenou vypovedacou hodnotou, ale ako rámcové východisko porovnania v dlhodobom trende ho využijem. Československo malo v roku 1948 HDP na obyvateľa na úrovni približne 112 percent rakúskeho HDP na obyvateľa, lebo to bolo viac poškodené vojnou. V tom období sme mali aj podobnú ekonomickú výkonnosť ako Fínsko či vojnou zdecimované Nemecko. V roku 1989 sa Československo prepadlo na necelých 54 percent ekonomickej úrovne Rakúska, podobne aj Fínska a na menej ako polovičnú úroveň západonemeckej. Aj tieto čísla sú však optimistické.

Prečo? Nemôžeme sa spoliehať na dáta o HDP za socializmu?

Nie, HDP bolo nafúknuté, systematicky politicky ovplyvňované. Napríklad výroba bola nafukovaná kvôli formálnemu plneniu plánov, pričom častokrát samoúčelná a spolu s vývozom udržiavaná na zabezpečenie cieľov Komunistickej strany, hlavnej tej v Moskve. Produkcia bola tak výrazne zameraná aj na zbrojársku výrobu, ktorá bola vyvážaná do zahraničia do spriaznených socialistických krajín. To sa dialo na úkor výroby spotrebného tovaru, ktorý na domácom trhu chýbal.

Kde sme boli oproti Rakúšanom pri porovnaní reálnych platov?

Reálne mzdy v Československu počas 70. a 80. rokov aj podľa oficiálnych štatistík takmer nerástli, resp. rástli len nepatrne – o 0,3 percenta ročne, kým v Rakúsku bol ich ročný rast 2,5 percent. Reálne mzdy u nás boli nadhodnotené, lebo boli očistené o umelo nízku infláciu. Navyše nezohľadňovali infláciu v šedej ekonomike, ktorá bola za socializmu výrazná. V realite, tak mohli reálne mzdy aj klesať, čiže ľudia si mohli dovoliť kúpiť za svoj plat stále menej.

Aká veľká bola sivá ekonomika za socializmu?

Ťažko to presne vyčísliť, napríklad oproti HDP. Jasné je, že sa stále zväčšovala, najväčšia bolo v 80. rokoch, a bola väčšia ako dnes. Bol to dôsledok toho, že socialistická ekonomika nefungovala. Nezabezpečila dostatok tovarov a služieb na uspokojenie dopytu. Nebolo dostatok áut, pomarančov, dámskych vložiek či bicyklov. Dôsledkom toho bol nárast čierneho trhu, podpultový predaj tovaru, korupcia a systém niečo za niečo. Tovaru bolo málo, mal nízku kvalitu a nedalo sa veľmi si vyberať. Keďže mzdy stagnovali, ľudia robili popri zamestnaní fušky, aby si privyrobili. Takto si ako tak zabezpečili životnú úroveň, aby im neklesla. Sivá ekonomika udržala socializmus dlhšie pri živote, ale aj tak bol neudržateľný.

V čom sme ešte za Rakúskom zaostávali?

Zaostávali sme čoraz viac aj vo vybavenosti statkami dlhodobej spotreby a dostupnosti a kvality tovarov a služieb. Napríklad v počte pripojených telefónov na 100 obyvateľov. U nás to bolo na konci socializmu 15 na 100 obyvateľov, v Rakúsku v tom čase 40. Počet rádioprijímačov na 100 obyvateľov bol v roku 1989 v Rakúsku takmer dvojnásobný oproti Československu, hoci napríklad v roku 1950 bol ich počet rovnaký. Rozdiel v kvantitatívnej a kvalitatívnej vybavenosti domácnosti sa postupne zväčšoval. Ale aby sme nezostali len pri spotrebnom tovare. Aj stredná dĺžka života sa v Rakúsku zvyšovala rýchlejšie ako u nás. Napríklad kým slovenskí muži mali ešte roku 1960 v priemere vyššiu dĺžku života ako rakúski o 2,5 roka, tak na konci socializmu ju mali o 5,5 roka nižšiu. To je obrovský rozdiel. Najdôležitejším rozdielom oproti vtedajšiemu Západu a dnešnému životu bola celková nesloboda, vrátane neslobody vysťahovania sa do západných krajín, neslobody prejavu názoru či združovania.

Dnes má jedna rodine bežne dve autá. Za socializmu boli autá menej dostupné?

Áno, autá boli menej dostupné, v zúženom sortimente a nižšej kvalite, aj oproti západným krajinám v tom čase. V Československu bolo na konci socializmu jedno auto na päť obyvateľov, v Rakúsku pripadalo jedno auto na 2,5 obyvateľov. Na autá boli poradovníky a čakacie lehoty, na dodanie škodovky približne jeden rok a na dodanie západného vozidla minimálne šesť rokov. Bol to dôsledok chýb v socialistickej ekonomike. Škoda ako monopolný výrobca áut, produkovala vozidlá bez ohľadu na dopyt po nich. Navyše, politická objednávka strany bola produkovať viac zbraní, nákladných áut a osobné autá boli na konci priorít. Ak sa aj vyrobili, tak ich veľa išlo na vývoz bez ohľadu na nedostatok na domácom trhu. Navyše, kvalita škodoviek sa postupne znižovala, lebo zaostávala v inováciách v porovnaní so západnými autami ako napríklad Volkswagen Golf.

Čo by ste povedali na obhajcom socializmu, ktorí tvrdia, že byty boli vtedy dostupné a dostal ich každý a zadarmo?

Nič nie je zadarmo. Ani byty neboli zadarmo. Zásadný rozdiel bol v tom, že dnes byty ľudia vlastnia a vtedy byty, ktoré ľudia dostali neboli v ich vlastníctve. Boli celý život de facto v prenájme a štát rozhodol komu, kedy a aký byt pridelí. Musel sa uspokojiť sa uspokojiť s bytom, ktorý mu bol pridelený po tom, ako sa poradovníku dostal na rad, ak nemal stranícke konexie alebo nepodplácal. O byt, ktorý občanovi štát za socializmu pridelil, mohol človek kedykoľvek prísť, ak sa napríklad režimu z nejakého dôvodu znepáčil. Štátne byty dostávali len vybraní zamestnanci štátu ako stranícke kádre, agenti Štb či zamestnanci armády. Niekto dostal byt po určitom čase od štátneho podniku, v prípade zmeny zamestnania ho však musel opustiť. Väčšina bytov bolo družstevných, na ktoré čakalo v poradovníku od desať do pätnásť rokov, čo podporovalo korupciu.

Neobstojí ani argument, že sa aspoň postavilo za socializmu veľa bytov?

Stavalo sa veľa, ale kvalita vtedajších bytov bola nízka, zvyčajne išlo o paneláky. Boli nekvalitnejšie ako v Rakúsku, kde sa tiež stavalo veľa bytov. Ešte v 80. rokov nemalo približne 25 percent bytov na Slovensku vlastnú kúpeľňu. Tie boli na chodbách. To bolo v Rakúsku nepredstaviteľné. Neplatí ani to, že ich bolo veľa, aby uspokojili dopyt, lebo boli stále nedostatkové, pretože počet obyvateľov rástol rýchlejšie ako sa stavali byty.

Dá sa povedať, že väčšina ľudí preferovala sociálne istoty pred slobodou podnikania?

Áno, ale najmä pod tlakom donucovania mocou. Otázne je, či s režimom mlčiaca väčšina súhlasila alebo sa skôr bála represií. Niektorým ľuďom režim vyhovoval, lebo mali z neho výhody. Zvyšok si zvykol na život v neslobode s uspokojením základných potrieb. Lenže podstatné je, že socializmus vytvoril spoločnosť, ktorá bola pod neustálym strachom z donucovania a represie voči jednotlivcom a ich rodinám. Komunistická strana využívala Štb a iné bezpečnostné zložky proti občanom. Nepriateľom režimu a perzekvovaným sa mohol stať ktokoľvek. Preto väčšina ľudí volila možnosť byť ticho a pretvarovať sa, že im režim vyhovuje. Problém je, že dnes veľká časť ľudí dobrovoľne preferuje sociálne istoty pred slobodou.

Socialistické podniky po otvorení trhu a príchode konkurencie masovo krachovali. Bol to znak toho, že ich fungovanie nebolo udržateľné?

Áno. Socialistická ekonomika a socializmus boli už od základov postavené na chybných ideách. Odporujú totiž ekonomickým zákonitostiam a zhubne rozožierajú civilizovanú spoločnosť. Prvá bola spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov. To znamenalo, že politická elita rozhodla, že súkromné vlastníctvo všetkého s čím by mohli ľudia podnikať bude zakázané. Majetky ľuďom ukradli cez znárodňovanie a kolektivizáciu, a potom im ešte zakázali podnikať. Druhá chybná myšlienka o spoločnom spravovaní týchto kapitálových statkov a distribúcii ekonomických statkov v spoločnosti znamenala, že ekonomika sa musí riadiť centrálne. Oficiálne ekonomické aktivity tak boli podriadené politickému rozhodovaniu elity komunistickej strany. V praxi to nefungovalo. Centrálni plánovači nedokázali napríklad určiť reálne ceny a ekonomicky kalkulovať, ak neexistovali súkromné vlastníctvo kapitálu a trhová výmena tovarov. Umelo nízke ceny spôsobovali ekonomike problémy a podniky nemali motiváciu inovovať, lebo odbyt mali istý. Centrum pritom nemohlo poznať relevantné informácie a rozhodovalo svojvoľne. A nemalo ani spätné väzby, ktoré by umožňovali poučiť sa z chýb a zlepšovať podmienky. Systém postupne degeneroval.

Súvisela ekonomická nesloboda v socializme aj s tou politickou?

Určite, vždy centrálne rozhodovanie o ekonomických aktivitách ľudí a zákaz podnikať vedie aj k potláčaniu mimoekonomickej slobody. Ľudia sú totiž ponechaní na svojvôľu politickej moci a nemôžu sledovať aj ciele v mimoekonomickej sfére. Ekonomický a mimoekonomický život človeka sa prelína a úzko súvisí. Aj v Československu sa potvrdilo, že zabezpečenie a udržiavanie definičných čŕt socializmu v spoločnosti je možné len autoritatívnym riadením, ktoré obmedzuje a donucuje ľudí aj v ostatných oblastiach. Komunisti tak nakoniec nerozhodovali len o dianí v ekonomike, ale aj o osudoch a životoch ľudí, ktorým zakazovala slobodne vyjadrovať názory, združovať sa, cestovať a emigrovať. Režim sa podobal na spoločenskú klietku, z ktorej keď chcel niekto odísť na Západ, tak bol na hranici chytený a prípadne aj zavraždený. To, že ľudia nemohli slobodne cestovať a odsťahovať sa na Západ je potvrdenie toho, že systém bol nefunkčný. Pokusy o socializmus vždy skončili nielen zlyhaním ekonomiky, ale aj istou mierou represie.

>>

Ekonomické a celkové zlyhanie socializmu a jeho neslobodný a represívny charakter u nás a aj všade inde vyplynulo z realizovania jeho myšlienky, jeho inštitucionálnych charakteristík v ľudskej spoločnosti.

>>

Rozhovor vyšiel v tlačenej verzii časopisu INDEX 07/2025 a na webe SME Index pod názvom Fico nerozumie základom ekonomického myslenia. Nechápe, čo je zdrojom bohatstva