Stop vírusu dlhu a etatizmu

Vláda nielenže čoraz častejšie vyťahuje v boji s koronavírusom príkazy, zákazy a iné donucovacie prostriedky, ale otvára dvere aj dlhovej nákaze a čo je podstatné, väčšiemu rozpínaniu štátu. Zastavte! – volajme v čase výročia Novembra aj inokedy.

Riziká nabaľovania verejného dlhu odhaľujú aktuálne vládne návrhy rozpočtu a zmeny dlhovej brzdy. Verejná správa má podľa rozpočtu zaťať v ďalších troch rokoch 6- až 7-miliardové sekery a jej dlh má do roku 2023 vyskočiť z minuloročného o 27,3 miliardy eur na 72,8 miliardy eur, čo je vyše 13-tisíc eur na každého obyvateľa. Za štyri roky sa tak zvýši zo 48,5 % na 69,4 % HDP. Tohtoročný nárast dlhu je vzhľadom na koronakrízu a ekonomický pokles čiastočne zdôvodniteľný. To však neplatí pre nasledujúce tri roky, keď vláda očakáva každoročný reálny ekonomický rast 2,4 až 5,5 % a takmer 6-miliardovú dotáciu z EÚ.

Je ekonomicky neospravedlniteľné, že vláda nepredložila ozdravný a úsporný plán verejných financií zameraný na dosiahnutie vyrovnaného rozpočtu do troch rokov, dokonca ani na priblíženie sa k nemu. Ide pritom o prvý rozpočet vo volebnom období, keď je zvyčajne na to najväčšia politická ochota. Naopak, odklepla trinásty dôchodok, tehotenskú dávku, výrazné zvýšenie vianočných príspevkov, autobusy „zadarmo“ a v pláne obnovy predstavila mnohomiliardové projekty bez finančného krytia.

Dnešnú realitu vystihujú slová Adama Smitha: „Ak vláda vie, že si môže požičiavať, nepovažuje šetrenie za svoju povinnosť“. O to viac to platí, keď má vďaka expanzívnej politike ECB prístup k veľkému množstvu lacných peňazí. Ňou umelo nízko stlačené úroky tak pomáhajú vládam zadlžovať sa a nedávajú im reálnu spätnú väzbu a brzdu. Rastúci verejný dlh spôsobuje aj pri extrémne nízkych úrokoch negatívne dôsledky ako vytlačovanie súkromných investícií a ľahšie rozrastanie a vplyvu štátu. Dlhovým financovaním výdavkov vlády totiž živia v ľuďoch ilúziu získavania „vládnych darčekov“.

Dlhová brzda je tak užitočná. Je pochopiteľné, že vláda navrhuje dočasné únikové klauzuly neuplatňovania jej sankcií kvôli dôsledkom koronakrízy a pozitívne, že konečne definuje výdavkové limity, i keď podľa mňa málo striktné. Nepochopiteľné a nebezpečné sú však negatívne zmeny, ktoré prináša, hlavne návrh na trvalé posunutie hraníc dlhovej brzdy a jej uvoľnenie až približne o 10 percentuálnych bodov HDP (zvýraznený rizikami z prechodu na čistý dlh, ktorý do určitej miery zahmlieva reálnu dlhovú záťaž). Otvára tým dvere ďalšiemu zadlžovaniu.

Odkaz Friedricha Hayeka, Miltona Friedmana a Jamesa Buchanana, že tvorcovia politiky musia byť obmedzovaní limitmi a pravidlami, je aj u nás opäť aktuálnejší. Na zastavenie bujnejúceho rozsahu a vplyvu štátu a právomocí politikov a technokratov preto potrebujeme nezmäkčenú dlhovú brzdu, výdavkové limity, ale i daňovú brzdu či limity regulácií a inflačnej politiky.

Dlhodobo nebezpečnejší ako vírus Covid-19 a dlhu je vírus etatizmu. Najdôležitejšie je preto v duchu odkazu Novembra 89 viac slobody, zodpovednosti, konkurencie a to aby sme ako „uvarené žaby“ neakceptovali za normu posilňovanie koncentrácie moci v rukách „vyvolených“ a naopak, aby sme aktívne bránili vzácnu slobodu.

Komentár bol uverejnený v časopise .týždeň 21.11.2020 tu