Štát rozhoduje o dvoch tretinách zárobkov

O akej časti zárobkov rozhodujeme sami a o akej rozhoduje štát? – je dôležitá otázka pre slobodu a prosperitu v každom čase. Odpoveď naznačuje Deň daňového odbremenenia, ktorý je 22. augusta.

Ten predstavuje symbolický dátum od začiatku roka, od kedy by zamestnanec s priemernou mzdou zarábal iba pre seba a svoju rodinu a už nie na dane v ekonomickej podstate. Dátum vyplýva z výsledkov podľa metodiky European Investment Centre a Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Tá je oproti iným prístupom bližšia realite daňového zaťaženia ľudí a odpovedi na úvodnú otázku. Opiera sa o vymedzenie daní ako akýchkoľvek administratívne vynútených, teda netrhových, platieb a ich prepojenie s rozsahom a intervenciami štátu. Ľuďom poskytuje aj orientačný pohľad, koľko ich v danom roku stojí správa, prevádzka a ingerencia verejného sektora.

Daňové bremeno sa podľa nej v roku 2019 vyšplhalo na 63,75 percenta k priemerným mzdovým nákladom. Narástlo oproti roku 2014 o 3,4 percentuálneho bodu, hoci sa aj vďaka ekonomickému rastu daňové a odvodové príjmy zvýšili o viac ako 9 miliárd eur. Štát tak rozhoduje takmer o dvoch tretinách odmeny určenej na zamestnanca. Len o zostatku rozhodujeme sami. A iba ten predstavuje trhovú (nezdanenú) hodnotu tovarov a služieb, ktoré zamestnanec mohol kúpiť.

Celkové bremeno prepočítané na zamestnanca s priemernou mzdou zahŕňa vyše 50 administratívne vynútených platieb, ktoré treba odpočítať z celkových mzdových nákladov. Ich súčasťou sú aj sociálne a zdravotné odvody a povinné príspevky zamestnávateľa na stravu a rekreáciu zamestnanca. Zamestnávateľovi zvyšujú náklady na pracovné miesto, ktoré musí mať k dispozícii na zamestnanca, a zamestnancovi znižujú čistú mzdu. Zamestnanec si často neuvedomuje tieto náklady a z toho vyplývajúce daňové bremeno, pričom rozdelenie platieb odvodov medzi zamestnávateľa a neho zahmlieva skutočné odvodové zaťaženie.

Odvody zamestnávateľa a zamestnanca, daň z príjmov fyzických osôb a spomenuté povinné príspevky zamestnávateľa odkrojili v roku 2019 zamestnancovi s priemernou mzdou 45,6 percent celkovej odmeny na neho a ostala mu čistá mzda na úrovni 54,4 percenta. Ďalšou záťažou sú miestne dane a iné povinné platby vzťahujúce sa k majetku, po zaplatení ktorých mu ostali disponibilné peniaze. Daňové povinnosti sa tým však nekončia. Nasledujú DPH a iné dane a povinné poplatky viažuce sa k spotrebe, ktoré sú nabalené v cenách a nakoniec zdanenie podnikania ako daň z príjmov z právnických osôb, clo, bankový odvod či daň z neživotného poistenia, ktoré tiež menej viditeľne platia vo vyšších cenách spotrebitelia, teda aj zamestnanci.

Takéto veľké a rastúce daňové bremeno prehlbuje závislosť ľudí od štátu, obmedzuje ich slobodu, tvorbu ekonomických hodnôt, zamestnávanie a životnú úroveň. Cesta z krízy k dlhodobej prosperite si naopak vyžaduje viac ekonomickej slobody, vrátane znižovania daňovej záťaže ľudí, rozsahu a intervencií štátu. Prispieť k tomu môže tlak verejnosti a médií na politikov, opierajúci sa práve o informácie o daňovom bremene.

Komentár bol uverejnený v časopise .týždeň 22.8.2020 tu.