Nespokojnosť s rozpočtom

Premiér Fico a minister financií Kažimír sú s aktuálnym rozpočtom verejnej správy spokojní. Spokojní s ním však ani zďaleka nemôžu byť daňovníci, z peňazí ktorých sú platení aj títo dvaja vládni politici. Rozpočet je totiž neúsporný a voči platcom daní nezodpovedný.

Rozpočtová sekera

Minister Kažimír sa hrdí napríklad tým, že verejná správa má v budúcom roku hospodáriť s menším deficitom oproti plánu na tento rok o približne 470 mil. eur a má tak dosiahnuť „len“ necelých 1,1 mld. eur, resp. 1,3 % HDP. Hovoriť však o úspechu v prípade, že sa „podarilo“ zaťať rozpočtovú sekeru a preniesť takúto záťaž na daňovníkov do budúcnosti, navýšenú o úrokové výdavky, je výsmechom daňovníkom. A v kontexte ďalších informácií to vyznieva ešte horšie.

Pripomeňme, že predchádzajúca vláda Roberta Fica s Petrom Kažimírom ako ministrom financií na rozdiel od dnešnej plánovala na rok 2017 pri nižších očakávaných príjmoch menší deficit verejných financií. V minuloročnom rozpočte napríklad stanovila cielený deficit na rok 2017 vo výške 0,4 % k HDP, teda až o 0,9-percentného bodu nižší ako ho rozpočtuje súčasná vláda.

Takýto ekonomicky nezdôvodniteľný prístup súčasnej vlády je zarážajúci ešte viac v súvislosti priaznivých vplyvov na rozpočet. Napríklad v budúcom roku vláda očakáva reálny ekonomický rast 3,5 %, nárast príjmov verejnej správy o 2,7 mld. eur a naďalej veľmi nízke úrokové sadzby.

Namiesto šetrenia vyššie dane

Deficit verejnej správy na budúci rok tak má byť dosiahnutý vďaka výraznému nárastu príjmov verejnej správy pri nadmernom, aj keď mierne nižšom, zvýšení verejných výdavkov, teda nie výdavkovými úsporami. Vyššie celkové príjmy vláda nemieni využiť na významnejšie zníženie deficitu verejných financií, či dosiahnutie vyrovnaného rozpočtu. Z väčšej miery ich utopí vo zvýšených výdavkoch.

Minister Kažimír sa pritom spolieha aj na vyššie príjmy z daňových zmien, ktoré celkovo prinesú zvýšenie daňového zaťaženia. Akékoľvek zámery vlády zvyšovať dane alebo zavádzať nové dane považujem za ekonomicky nezdôvodniteľné a neospravedlniteľné, nielen kvôli spomenutým priaznivým vplyvom na rozpočet, ale najmä kvôli ich negatívnym dôsledkom a už i tak nadmernému celkovému daňovému zaťaženiu (na úrovni 61% k priemerným nákladom práce?).

Vláda tak namiesto šetrenia bude pokračovať v čiastočnom plátaní rozpočtových dier vyššími príjmami, aj z daní a odvodov. To je pre ekonomiku deštrukčný smer, ktorý je aj pre konsolidáciu verejných financií dlhodobejšie neúčinný. Ide totiž na úkor prosperity, tvorby ekonomických zdrojov a tým aj daňových príjmov v budúcnosti.
Rizikom je, že aj takéto plány vlády nebudú dodržané a skutočnosť (ktorá je podstatnejšia ako plán) bude horšia. Európska komisia napríklad odhaduje deficit verejných financií Slovenska v roku 2017 na úrovni 1,5 % HDP a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť až vo výške 1,6 % HDP (podľa aktuálneho

Nakoniec aj rozpočtované deficity verejnej správy na roky 2014 a 2015 vláda nedodržala a v realite boli vyššie. A neustále posúvanie cieľa o vyrovnanom rozpočte na Slovensku len prehlbuje skepsu k schopnosti vlády ho dosiahnuť. Navyše vláda plánuje dosiahnuť prvýkrát nedeficitné hospodárenie (mierny prebytok) v roku 2019, teda v predvolebnom roku, kedy vlády zvyknú menej šetriť, viac „rozdávať darčeky“ voličom a deficity skôr zvyšujú.

Zatíňanie rozpočtových sekier minimálne v ďalších dvoch rokoch prispeje k ďalšiemu rastu už i tak nadmerného verejného dlhu. Ten má ku koncu tohto roka dosiahnuť až 43,1 mld. eur, resp. 53,5 % HDP. K znižovaniu pomeru verejného dlhu k HDP v ďalších troch rokoch má dochádzať aj vďaka významnému zvyšovaniu HDP, nie kvôli opatreniam vlády. Ministrom financií zvažované zjemnenie dlhovej brzdy kvôli verejným výdavkom na investície by v prípade jeho presadenia bolo nebezpečným otvorením dvier smerom k nárastu zadlžovania.
Kľúčovou príčinou vládneho hospodárenia na sekeru a následne kumulovania dlhu je neustále rastúci výdavkový apetít verejnej správy. V roku 2017 sa majú verejné výdavky zvýšiť až o 2,2 mld. eur. Príkladom neúsporného prístupu je napríklad plánované zvýšenie počtu zamestnancov verejnej správy o cca 6 tisíc (bez vplyvu ŽSR, ktoré boli zaradené medzi subjekty verejnej správy).

Chýbajúci tlak na šetrenie vo verejnej správe a celkový nárast verejných výdavkov predstavuje nezodpovedný prístup, o to viac, že ide o prvý rok v rámci volebného obdobia, kedy zvyčajne vlády uplatňujú úspornejšie opatrenia ako na jeho konci. Znamená to premárnenú príležitosť v budúcom roku dosiahnuť vyrovnaný rozpočet, či sa aspoň sa k nemu výraznejšie priblížiť.

Alternatíva

Dalo by sa a malo to byť inak. Čo by mala robiť vláda, aby s rozpočtom verejnej správy mohli byť spokojnejší aj daňovníci? Taká vláda by najmä v situácii očakávaného veľkého nárastu príjmov naplánovala vyrovnaný rozpočet verejných financií na rok 2017 a prebytkové rozpočty na ďalšie roky, dosiahnuté spolu so znižovaním záťaže daňovníkov. Tieto plány by boli pre ňu záväzné a musela by ich dodržať.

Na budúci rok by naplánovala aj pribrzdenie (či v lepšom prípade zastavenie) objemu verejného dlhu a v ďalších rokoch jeho znižovanie. V žiadnom prípade by nepristúpila k zvoľneniu dlhovej brzdy pod akoukoľvek zámienkou. Naopak, pokúsila by sa presadiť jej striktnejšiu a prísnejšiu podobu, napríklad v podobe hraníc absolútneho dlhu.

Ako zdroje financovania verejného dlhu a i dlhového bremena dôchodkového systému by používala zdroje z rozpočtových prebytkov a výnosy z (do)privatizácie. Pokúsila by sa presadiť ústavnú povinnosť použitia rozpočtového prebytku a výnosov z predaja štátnych aktív iba na krytie verejného dlhu a nákladov dôchodkového dlhového bremena.

Vykonala by dôslednú a úplnú pasportizáciu majetku všetkých inštitúcií verejnej správy a podnikov, v ktorých má verejná správa vlastnícke podiely a zabezpečila by komplexný externý audit verejných financií a podnikov a iných spoločností vo väčšinovom vlastníctve ústrednej správy a samospráv.

Na základe pasportizácie, auditu, v prípade štátnych podnikov po ich transformácii na a.s. a v prípade opodstatnenosti po reštrukturalizácii niektorých podnikov by privatizovala spoločnosti vo vlastníctve ústrednej správy, napríklad ŽS Cargo, ŽSSK a ŽSR, letiská, Slovenskú poštu, Tipos, Závodisko, Národný Žrebčín Topoľčianky, Agrokomplex Nitra, verejné nemocnice a iné zdravotnícke zariadenia, VšZP, Správu služieb diplomatického zboru či TASR.

Presadzovala by záväzné výdavkové limity, výdavkové úspory, znižovanie verejných výdavkov a zasahovania vlády do ekonomiky a životov ľudí. Zároveň by naštartovala systémové a koncepčné zmeny na strane výdavkov, najmä v oblastiach, ktoré nesú v sebe značné implicitné záťaže do budúcnosti – dôchodkový a zdravotný systém. Dotáciami by selektívne nezvýhodňovala automobilky, majiteľov a investorov štadiónov, študentov a dôchodcov cestujúcich vlakmi „zadarmo“ a iných osôb alebo skupín na úkor ostatných daňovníkov.

Výdavkové úspory by spolu s vyššími príjmami verejnej správy umožnili nielen prebytkový rozpočet, ale aj znižovať dane a daňové zaťaženie. Vláda by tak znižovala dane, odvody a celkové zaťaženie daňovníkov, tým im ponechala viac disponibilných zdrojov.

Takýto rozpočtovo zodpovednejší prístup by menej zaťažil a obmedzil ekonomiku, a tak prispel k vyššej podnikateľskej aktivite, prosperite a produktívnej zamestnanosti. A s takýmto prístupom k rozpočtom by určite mohli byť spokojnejší aj daňovníci.

Peter Gonda

Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol zverejnený na blogu e-TRENDu KIosk 29.11.2016.