Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie

Dávam do pozornosti štúdiu Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie (2012), ktorá je v pdf verzii dostupná na stránke KI tu.

Zhrnutie štúdie

Prehlbovaná európska dlhová kríza a urýchľovaná centralizácia podmienok v eurozóne a Európskej únii (EÚ) vyvolávajú opodstatnené obavy o budúcnosť slobody a prosperity ľudí žijúcich v tomto priestore, napríklad z koncentrácie moci, rozvratu základných ekonomických a morálnych hodnôt (koreňov bohatstva a slobody Západu) a z inflačnej špirály.

Cieľom štúdie je argumentmi podložene reagovať na problémy a reálne riziká eurozóny a EÚ, so zameraním na podstatu problému európskej dlhovej krízy a európskej ekonomickej integrácie, možné alternatívy vývoja a dlhodobo účinné riešenie (príčin) problémov eurozóny a EÚ. Snahou je tiež identifikovať a upozorniť na trendy, ktoré sú dôležité pre aktuálny a budúci vývoj v eurozóne a EÚ a navrhnúť žiaduce smerovanie pre fungovanie prosperujúcej a slobodnej spoločnosti v tomto regióne, využiteľné napríklad aj v podmienkach Slovenska.

Východiskom je optika pohľadu primárne cez princípy ekonómie a slobodnej spoločnosti, prostredníctvom ekonomického spôsobu skúmania, napríklad kauzálneho (príčinno-dôsledkového) vzťahu a skúmania a hodnotenia „aj toho čo nie je vidieť“ (ako ho sformuloval predstaviteľ klasického liberalizmu a francúzskeho harmonizmu Frédéric Bastiat) . Predpokladá to rozpoznávať aj dlhodobé a nepriame dôsledky a systémové príčiny, nielen viditeľné javy v súčasnosti a ich priame a krátkodobé dôsledky.

Viditeľným a najvypuklejším prejavom problémov (nielen) v eurozóne a EÚ je rýchlo rastúce zadlžovanie v ostatných rokoch (najmä rastúci verejný dlh), a to bez predpokladov jeho zastavenia a zvrátenia (charakterizované v 1. kapitole). Tento trend je až na výnimky prítomný takmer vo všetkých krajinách eurozóny. Verejný dlh eurozóny vzrástol len medzi rokmi 2008 a 2011 celkom o 1,7 bilióna eur a v prepočte na jedného obyvateľa eurozóny až o približne 5000 eur. Verejné dlhy sú najmä výsledkom kumulovania každoročných deficitov verejných financií. Tie sa prehlbujú v krajinách po ich začlenení do eurozóny a väčšina z nich dnes hospodári s vyšším deficitom verejných financií ako 3% HDP. Dlhový problém umocňuje a dominový efekt rúcania vyvoláva aj dlhová sieť eurozóny. Dlhmi sú prepletené najviac finančne ohrozené vlády periférie s bankami jadra eurozóny, ale aj iné navzájom.
Keďže väčšina vlád v eurozóne má aj primárne rozpočtové deficity, tak sa rýchlo roztáča dlhová špirála a nabaľuje snehová guľa eurového dlhu. Nie je vidieť ani iné predpoklady zvrátenia, či aspoň zastavenia tohto trendu. Chýba ochota alebo odvaha vládnych politikov (výraznejšie) privatizovať a z toho znižovať verejný dlh. Zvýrazňuje to aj nízka produkčná schopnosť v krajinách eurozóny a osobitne zaostávanie ekonomického rastu za úrokovými sadzbami vo viacerých z nich, najmä v krajinách periférie eurozóny.

Roztočená dlhová špirála, finančné otrasy, problémy solventnosti a iné aktuálne finančné a ekonomické problémy eurozóny sú vonkajšími prejavmi (dôsledkami) dlhodobo kumulovaných systémových príčin dnešných problémov eurozóny. Tie sú ako univerzálne príčiny (charakteristické nielen pre eurozónu) a europríčiny analyzované a vyhodnotené v 2. kapitole.
Univerzálne príčiny finančnej a dlhovej krízy a vnútorné zdroje ďalších kríz sú dnešné centrálne plánované a riadené menové a bankové systémy nekrytých mien s bankovníctvom čiastočných rezerv, deficitne financované a nadmerné verejné výdavky a ich ekonomicky perverzná peňažno-dlhová symbióza. Výsledkom sú zničené peniaze a systémovo tvorený morálny hazard. Ekonomické centrum v súčasnosti peniaze určuje, kontroluje a manipuluje. Peniaze sa tým značne vzdialili svojej definičnej podstate. Dnešné „peniaze“ sú už symbolické a komoditou nekryté, s núteným obehom na určitom území a stanovované ako zákonné platidlá, ktoré monopolne vydávajú a regulujú centrálne banky a uschovávajú a používajú ich banky s čiastočným rezervným krytím vkladov.

Menové a bankové systémy dnes stoja na centrálnom riadení symbolických a neplnohodnotných peňazí. Stoja tak „na vode“. Zároveň sú zdrojom finančných bublín, kríz a systematicky podporujú morálny hazard a zadlžovanie. Verejné zadlžovanie rastie najmä vďaka neustále rastúcim verejným výdavkom. Tie sú dlhodobejšie (od konca 19. storočia) spojené s prehlbovaním sociálneho štátu, aj s jeho pseudokultúrou zaopatrovania, otvorenými pozitívnymi právami a nárokmi na verejné zdroje (viac k univerzálnym príčinám problémov je v podkapitole 2.1).

Závažnejšie problémy a riziká v eurozóne ako inde vo svete vyplývajú z toho, že eurozóna prebbrala a prehlbuje univerzálne príčiny a pridáva k nim ďalšie. Tie vyplývajú predovšetkým zo spôsobu, ako sa zaviedlo euro a ako sa „buduje“ európska menová a ekonomická integrácia. Medzi europríčiny patria najmä: nadnárodný administratívny menový monopol fiat peňazí s frakčným bankovníctvom, euro ako súčasť európskej ekonomickej integrácie na báze centrálne riadenej harmonizácie a regulácie, menovo-fiškálne inštitucionálne nastavenie a politika ECB a neflexibilné, regulované podmienky v eurozóne. Hlbšie problémy v eurozóne vyplývajú aj z toho, že peňažný monopol s nekrytou menou sa presunul na nadnárodnú úroveň a stal zdrojom ďalších príčin prehĺbenia dlhovej krízy a iných problémov. Eurozóna tak celkovo prináša vyššiu formu centrálneho menového plánovania a predstavuje experiment, ktorým sa prvýkrát vytvára menová únia rôznych štátov s jednou menou a centrálnou bankou, vydávajúcou symbolické a nijakou komoditou nekryté peniaze v prostredí frakčného bankovníctva (viac podkapitole 2.2).

Niektoré dlhodobé negatívne dôsledky týchto systémových príčin sa už prejavujú a viaceré reálne hrozia prepuknutím v budúcnosti. Z prejavených a pozorovateľných problémov spomeňme euro(zónu) ako zdroj motivácií k zadlžovaniu, morálnemu hazardu a medzištátnemu externalizovaniu nákladov, ale aj zdroj prehlbovania cyklických výkyvov a divergencie. Eurozóna systémovo motivuje k zadlžovaniu jej členov prostredníctvom viacerých kanálov rozpočtovej nedisciplinovanosti. Vlády majú motiváciu zadlžovať sa a vydávať štátne dlhopisy. Vedia, že náklady z toho sa cez euro prelejú aj na držiteľov eura mimo ich krajiny. Morálny hazard a ďalšie motivácie k zadlžovaniu podporuje euroval. Vytvára predpoklady pre „Európsku dlhovú a transferovú úniu“. Z dlhodobých rizík reálne hrozia inflačné tlaky, urýchľovaná politická centralizácia, finančná a iná nestabilita a pnutia a konflikty v eurozóne (vyplývajúce napríklad z rastu veľkých medzištátnych transferov). Dôsledkom eura sa venujeme v 3. kapitole.

K prehlbovaniu európskej dlhovej krízy dochádza aj vďaka realizovaným pokusom o jej riešenie (uvedené v 4. kapitole). Európski lídri (spolu s MMF) neriešia príčiny dlhovej krízy, ale krátkodobo hasia prejavy problémov, prehlbujú dlhovú krízu, odsúvajú riešenie jej príčin, čím náklady na to v čase rozkladajú a celkovo ich zvyšujú. Zároveň prinesú závažné dlhodobé negatívne nezamýšľané dôsledky. Ich opatrenia sú ďalším dopingom finančne povzbudzujúcim banky a vlády, ktorý vysiela falošné signály a motivácie finančnej nezodpovednosti a prehlbuje ich ekonomicky perverzné motivácie spoliehania sa a finančného prežívania aj na úkor iných Týka sa to napríklad intervencií ECB púšťaním nových peňazí do obehu s inflačnými tlakmi do budúcnosti a eurovalu podporujúceho morálny hazard zadlžených vlád a ich veriteľských finančných inštitúcií. Deklarované riešenia dlhovej krízy európskymi lídrami sú pre nich zároveň vhodnou zámienkou pre zrýchlenie a posilňovanie politickej a ekonomickej centralizácie Únie.

Pokračovanie tohto trendu prehlbovania centralizácie EÚ, aj s rastúcimi protireakciami naň a z toho vyplývajúcich konfliktov považujeme za najpravdepodobnejší a rizikový scenár európskej integrácie. Dotiahnutie dnešného smerovania do centrálneho, sociálneho a zadlženého euroštátu predstavujeme ako najrizikovejšiu alternatívu (predostretú v podkapitole 5.2). Jej dôsledkom by bola značná koncentrácia moci na európskej úrovni v európskej dlhovej a transferovej únii euroštátu s masívnym prerozdeľovaním (aj) medzi krajinami, s vysokou infláciou, znižovanou prosperitou, pod stálym rizikom finančného kolapsu a neriadeného rozpadu eurozóny.

Najpravdepodobnejšiu a najrizikovejšiu alternatívu politickej centralizácie (menovej únie s fiškálnou úniou v euroštáte) porovnávame (v rámci 5. kapitoly) s ďalšími alternatívami: status quo (menová únia bez fiškálnej únie), vývoj mimo eurozóny a EÚ alebo v rozštiepenej eurozóne a bezcolná zóna voľného obchodu.

Za žiaducu v rámci európskej integrácie považujeme alternatívu bezcolnej zóny voľného obchodu bez centrálnych regulácií a harmonizácií ako „Európsku zónu slobodného trhu“. O to viac, ak by prispela k vytvoreniu severoatlantickej zóny voľného obchodu, či až svetovej zóny slobodného trhu ako konečného cieľa globálnej ekonomickej integrácie. Obdobná zóna postavená na európskej úrovni je nepravdepodobná a politicky takmer nepriechodná. Vyžadovala by si dohodu členských štátov Únie o návrate minimálne pred Jednotný európsky akt a zrušenie harmonizácie a regulácie a doplnenie ďalších liberalizačných prvkov.

Ak v EÚ nebude možnosť zvrátiť vývoj k obdobnej bezcolnej zóne voľného obchodu a budú sa prehlbovať problémy, tak pre členskú krajinu (aj napríklad Slovensko, nielen pre Spojené kráľovstvo) bude opodstatnené a žiaduce vystúpiť z takej EÚ. Členský štát eurozóny ako Slovensko by prinajmenšom mal zvážiť vystúpenie z nej a tým sa vymaniť aj z pasce priamych nákladov a iných systémových problémov a rizík eurozóny. Obe možnosti by však mali byť podložené vyhodnotením porovnania ich krátkodobých a dlhodobých nákladov a výnosov, aj v porovnaní s ostatnými alternatívami.

Kľúčové je však zamerať sa na riešenie podstaty problému dlhovej krízy a európskej ekonomickej integrácie, čo predkladáme ako alternatívny návrh voči súčasným snahám o riešenie v 6. kapitole. Žiaduce alternatívy európskej integrácie sú akékoľvek cesty (voľnejšej a dobrovoľnej) integrácie a spolupráce, ktoré budú postavené na zdrojoch slobody a prosperity, osobitne rešpekte k vlastníckym právam. Nutnou podmienkou je tiež právo na secesiu. Európska ekonomická integrácia a spoločný trh by mali stáť na princípoch slobodnej (neobmedzovanej) konkurencie, rôznosti a zmluvnej slobody, nie na základe centrálnych harmonizácií a regulácií.

Dlhodobo účinné riešenie dlhových a iných problémov eurozóny a EÚ (aj v kontexte európskej integrácie) si vyžaduje ukončenie dnešných krokov k politickej a ekonomickej centralizácii a následne znižovanie veľkého dlhového bremena (aj so zábranami rastu dlhov do budúcnosti) a odstraňovanie systémových príčin dlhovej krízy (centrálne riadené menové a bankové systémy, nadmerné verejné výdavky s ich deficitným financovaním, ich ekonomicky perverzný peňažno-dlhový vzťah a zároveň ostatné prvky centrálnych regulácií a harmonizácií v Únii). Predkladáme ich v dvoch (komplementárnych a pre konečné ciele podporných) blokoch: okamžité a krátkodobé kroky (podkapitola 6.1) a systémové a dlhodobé opatrenia (kapitola 6.2).

Predpokladom reálneho riešenia dlhovej krízy v EÚ je v prvom kroku ukončiť dnešné dlhodobo škodlivé opatrenia (intervencie Európskej centrálnej banky, či trvalý euroval), znižovať dlhové bremeno (napríklad z výnosov z privatizácie) a preniesť zodpovednosť od daňovníkov eurozóny na zadlžené vlády s problémom solventnosti a ich veriteľov (aj riadeným bankrotom). Kľúčovými okamžitými krokmi (ktoré sú mostíkom k systémovým a dlhodobým) sú inflačno-dlhové brzdy. Malo by ísť napríklad o zamedzenie financovania verejných dlhov Európskou centrálnou bankou, zavádzanie komoditného krytia eura alebo inej meny (na začiatku pre nové emisie peňazí) a rezervného krytia vkladov na požiadanie (na začiatku pre nové vklady a prípadne v miere podľa určenia vkladateľmi a majiteľmi týchto bankových účtov).

V rámci systémovým zmien by malo dôjsť napríklad k menovej a bankovej reforme. Jej výsledkom by mal byť slobodný trh peňazí, teda slobodné poskytovanie, držanie a používanie akýchkoľvek komoditne krytých mien, či striebra, zlata alebo iných platobných prostriedkov. Nutnou podmienkou je odstránenie všetkých legislatívnych a iných centrálnych prekážok slobodných rozhodnutí na trhu peňazí, napríklad zrušenie noriem o zákonnom platidle, zrušenie peňažného administratívneho monopolu a odstránenie ostatných špeciálnych právomocí a možností zasahovania do trhu ECB, či zrušenie štátom garantovaného poistenia bankových vkladov. Súčasťou koncepčných opatrení by mali byť aj reformy verejných financií (zamerané na vyrovnané rozpočty a znižujúcu úlohu štátu), liberalizácia a deregulácia aj iných trhoch ako je trh peňazí.

Reformné návrhy predkladáme ako alternatívu voči dnešnému euru a smerovaniu európskej ekonomickej integrácie a základ skutočného a dlhodobo účinného riešenia dlhových a iných problémov eurozóny a dnešného euro-smerovania. Spočívajú v odstraňovaní systémových príčin finančnej a dlhovej krízy a v návrate (respektíve aspoň v čo najväčšom priblížení) k tradičným hodnotám a ku koreňom bohatstva, prosperity a slobody jednotlivcov, rodín a spoločností Západu (aj v Európe) v minulosti.

Zámerom predložených reformných návrhov a celej štúdie je prispieť do diskusie o budúcnosti eurozóny a EÚ, ekonomickej spolupráci v Európe a hľadaní dlhodobo účinného riešenia aktuálnych problémov smerom k podmienkam pre slobodnú a prosperujúcu spoločnosť.

Peter Gonda
Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika
Bratislava, december 2012.