Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Takmer dve tretiny zárobkov ľudí putuje na štátom vynútené platby. Až od 19. augusta by sme sa od nich odbremenili

(dňa 22.8.2022 v sekcii "ekonomické info")


18. august 2022 – Na Slovensku sme opäť finančnými obeťami vlády, ktorá roztáča výdavkové a dlhové ilúzie bohatstva, pričom minister financií nedávno presadil aj prorodinný balík na úrovni približne 1,2 miliardy eur ročne. Vláda tak otvára dvere zvyšovaniu daní a ich celkovej záťaže v budúcnosti. Celkové bremeno daní ako administratívne vynútených platieb je pritom také veľké, že zamestnanec s priemernou mzdou by potreboval vyše 228 dní na ich zaplatenie a až od 230-teho dňa by nemusel platiť nijaké povinné platby. Deň daňového odbremenenia na Slovensku preto v tomto roku hypoteticky pripadol rovnako ako v minulom roku na 19. augusta, čo je o 9 dní neskôr ako v roku 2015.

Odvíja sa to od aktuálnych výsledkov prepočtov European Investment Centre (EIC) a Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (KI), ktoré približujú celkové bremeno ľudí povinnými platbami na príklade zamestnanca s priemernou mzdou. Opierajú sa o vymedzenie daní ako akýchkoľvek administratívne vynútených, teda netrhových, platieb a ich prepojenie s rozsahom a intervenciami štátu. Poskytujú ľuďom orientačný pohľad, koľko ich v danom roku približne stojí správa, prevádzka a ingerencia verejného sektora a o akej časti ich zárobkov za nich rozhoduje štát, respektíve verejná moc. Ľudia by mali vedieť, koľko súhrnne musia platiť, o akej časti zárobkov rozhodujú sami a o akej za nich rozhoduje štát a každý návrh zmien vo verejných financiách by mal byť podľa nás posudzovaný aj so zohľadnením celkového bremena povinných platieb.

Takéto celkové bremeno daní ako administratívne vynútených platieb dosiahlo v roku 2021 podľa týchto prepočtov 62,49 % k mzdovým nákladom na zamestnanca s priemernou mzdou, zatiaľ čo zostatok peňazí, o ktorom rozhodujeme sami, predstavoval v prepočte na takéhoto zamestnanca iba 37,51 %. Ešte o niečo vyššie bolo celkové daňové bremeno v minulom roku u našich západných a juhozápadných susedov. Podľa rovnakej metodiky dosiahlo v Česku 63,54 % a v Rakúsku až 65,68 %.

Minuloročné daňové bremeno na Slovensku zostalo na takmer rovnakej úrovni ako v predchádzajúcom roku, respektíve oproti nemu nepatrne kleslo (o 0,17 percentuálneho bodu), a to najmä v dôsledku väčšieho nárastu celkovej ceny práce (o 7,1 %) oproti nárastu zaplatených daní, resp. povinných platieb (o 6,8 %). Celkové daňové bremeno bolo napriek tomu v roku 2021 o 2,15 percentuálneho bodu vyššie ako v roku 2014 (graf nižšie), pričom sa podľa údajov MF SR za toto sedemročné obdobie zvýšili daňové a odvodové príjmy o približne 11 mld. eur a verejné výdavky až o 14 mld. eur (z toho o 7,1 mld. eur v posledných dvoch rokoch).

Zamestnanec s priemernou hrubou mzdou 1211 eur na mesiac a s celkovou odmenou, ktorá mu patrí (mzdovými nákladmi, resp. superhrubou mzdou) vo výške 1712 eur, znášal v minulom roku bremeno všetkých daní v ekonomickom chápaní administratívne vynútených platieb v objeme necelých 1070 eur na mesiac. Takmer o dvoch tretinách jeho celkovej odmeny tak za neho rozhodovali zástupcovia verejnej moci. Zodpovedá to aj podielu z potenciálneho celkového množstva tovarov a služieb, ktoré si zamestnanec kvôli daniam nemohol dovoliť. Len zostatok peňazí v sume 642 eur mesačne (37,51 % mzdových nákladov) predstavuje trhovú nezdanenú hodnotu tovarov a služieb, ktoré mohol zamestnanec s priemernou mzdou za mesiac kúpiť. Ako sme sa dostali k týmto výsledkom? Od nákladov práce zamestnávateľa na zamestnanca s priemernou mzdou (celkovej ceny jeho práce) sme odpočítali a do daňového bremena zahrnuli vyše 50 administratívne vynútených platieb.

Východiskom prepočtu sú tak priemerné mzdové náklady, ktoré zahŕňajú hrubú mzdu a zamestnávateľom platené sociálne a zdravotné odvody a povinné príspevky na stravu a rekreáciu zamestnanca s priemernou mzdou. Spolu predstavujú náklady na pracovné miesto, ktoré musí mať zamestnávateľ k dispozícii na zamestnanca. Preto sa musia považovať za celkové mzdové náklady zamestnávateľa a de facto odmenu za prácu zamestnanca. Sociálne a zdravotné odvody a iné povinné platby zamestnávateľa zvyšujú jeho náklady a zamestnancovi znižujú jeho čistú mzdu. Zamestnanec si často neuvedomuje tieto náklady jeho práce a z toho vyplývajúce daňové bremeno, pričom rozdelenie platieb odvodov medzi zamestnávateľa a neho zahmlieva skutočné odvodové zaťaženie.

Najskôr sme z priemerných mzdových nákladov odpočítali povinné príspevky zamestnávateľa na stravu a rekreáciu zamestnanca, sociálne a zdravotné odvody zamestnávateľa aj zamestnanca a daň z príjmov fyzických osôb. Toto zdanenie príjmu odkrojilo aj v roku 2021 zamestnancovi s priemernou mzdou najväčšiu časť z celkovej odmeny na neho, konkrétne 44,8 %. Ostala mu tak čistá mzda na úrovni 55,2 % týchto mzdových nákladov (945 eur na mesiac). Následne sme odrátali miestne dane, koncesionársky poplatok a iné povinné poplatky, ktoré sa vzťahujú k majetku a po zaplatení ktorých ostali zamestnancovi disponibilné peniaze na nákup tovarov a služieb. Tie predstavovali necelých 1,4 % mzdových nákladov.

Potom sme odpočítali DPH a iné dane a povinné platby viažuce sa k spotrebe, ktoré sú nabalené v cenách tovarov a služieb (15,2 % mzdových nákladov) a nakoniec zdanenie podnikania iných, ktoré tiež platia vo vyšších cenách spotrebitelia, teda aj zamestnanci. V roku 2021 predstavovalo 1,1 %, pričom jeho súčasťou sú napríklad daň z príjmov právnických osôb, clo a daň z poistenia. V kontexte členenia povinných platieb podľa súčasného právneho stavu predstavovali aj v roku 2021 najväčšie bremeno sociálne a zdravotné odvody. Tvorili necelých 34,4 % mzdových nákladov priemerného zamestnanca. Prezident Združenia podnikateľov Slovenska Ján Solík zároveň pripomína: „Práve sociálne a zdravotné odvody predstavujú oblasť, ktorá dlhodobo dominuje v rebríčkoch problémov v podnikateľskom prostredí aj medzinárodných porovnaniach. Napriek tomu, že sa vláda vo svojom programe zaviazala vytvoriť predpoklady pre zastavenie rastu daňovo-odvodového zaťaženia, predkladané návrhy zákonov idú často opačným smerom a ešte zvyšujú už beztak vysoké odvodové zaťaženie.“ Okrem sociálnych a zdravotných odvodov odkrojili z celkovej odmeny patriacej zamestnancovi s priemernou mzdou ďalšie povinné platby nasledovne: DPH 8,5 %, daň z príjmov fyzických osôb 6,6 %, spotrebné dane podľa zákona 2,7 % a iné dane necelých 10,2 %. Zostatok peňazí zodpovedal spomínaným 37,5 % mzdových nákladov (pozri graf).

V minulom roku bol zároveň najviac zdanený príjem daňovníka (necelých 71,7 % z celkových daní), potom spotreba (24,4 %), majetok (necelých 2,2 %) a podnikanie (1,8 %). Spomedzi príjemcov týchto administratívne vynútených platieb najviac nadobudol štát (78,0 % z daní), potom súkromné spoločnosti (9,7 %), následne obce (9,3 %), potom, VÚC (3,0 %) a nakoniec EÚ (menej ako 0,1 %).

Takéto veľké bremeno ľudí povinnými platbami, kde verejná moc rozhoduje takmer o dvoch tretinách ich zárobkov, značne podkopáva tvorbu ekonomických hodnôt, zamestnávanie a životnú úroveň, prehlbuje mentalitu nárokovateľnosti a závislosť ľudí od štátu a obmedzuje ich slobodu. Spolu s dlhovým a monetárnym financovaním živí rast rozsahu a vplyvu štátu. Umožňuje politikom rozhodovať o veľkej časti vytvorených zdrojov a presúvať tieto zdroje podľa ich rozhodnutí a zároveň živí hlad politikov po verejných výdavkoch a po ich väčšom rozhodovaní a vplyve o dianí v ekonomike. V tomto kontexte upozorňuje prezident Združenia podnikateľov Slovenska Ján Solík na to, že „ak o takmer dvoch tretinách zárobku rozhodujú politici, výrazne to znižuje chuť zarábať, podstupovať riziko a podnikať”. A dopĺňa, že “cieľom rozumnej hospodárskej politiky by mal byť opak”.

Vláda by tak nemala zvyšovať a prijímať nové dane a svojou expanzívnou výdavkovou, dlhovou a regulačnou politikou posilňovať rozsah a intervenčný vplyv štátu a otvárať dvere pre zvyšovanie daní a daňového bremena. Naopak, pre slobodu a prosperitu ľudí, zdravie ekonomiky a udržateľnosť verejných financií je potrebný opačný smer. Jeho súčasťou by podľa nás malo byť razantné znižovanie verejných výdavkov (úspory vo verejných financiách) a realizovanie reforiem na výdavkovej strane (napr. dôchodkovej, zdravotnej a školskej reformy a reformy sociálnych dávok a služieb) a súčasne znižovanie daňového bremena a realizovanie daňovej a odvodovej reformy. Východiskom by mohli byť brzdy rastúceho rozsahu a vplyvu štátu. Znamenalo by to napríklad nezmäkčiť dlhovú brzdu a prijať striktné výdavkové limity a daňovú brzdu. Kľúčovým a dlhodobým predpokladom žiaduceho presmerovania však je tlak verejnosti a médií na nižšie vládne aktivity a dane, opierajúci sa napríklad o prepočet celkového daňového bremena a komplexnejšiu diskusiu o daniach a rozsahu a ingerencii štátu.

Stručne o metodike výpočtu celkového daňového bremena na Slovensku

Daň definujeme v jej ekonomickom (nie právnom) chápaní, respektíve ekonomickej podstate ako akúkoľvek administratívne vynútenú platbu verejnému alebo súkromnému subjektu. Medzi dane tak zaraďujeme sociálne a zdravotné odvody, daň z príjmov fyzických osôb a iné príjmové dane, poplatky a iné dane z majetku, nevzťahujúce sa na DPH (miestne dane, koncesionársky poplatok, povinné zmluvné poistenie a pod.), DPH, spotrebné dane, distribučné poplatky pri sieťových odvetviach a iné dane zo spotreby, ktoré sú nabalené v cenách tovarov a služieb a clo, poplatky, odvody a iné dane podnikateľov (dane z podnikania), ktoré tak ako dane zo spotreby prostredníctvom vyšších cien tovarov a služieb nakoniec platia spotrebitelia, vrátane zamestnancov (prehľad štruktúry daní podľa ich ekonomického charakteru a zoznam jednotlivých daní, ktoré sme identifikovali, je v tabuľke prílohy tlačovej správy). Celková odmena patriaca zamestnancovi s priemernou hrubou mzdou (priemerné mzdové náklady) zahŕňa priemernú hrubú mzdu, sociálne a zdravotné odvody zamestnávateľa a povinné príspevky zamestnávateľa. Celkové daňové bremeno (zaťaženie) ilustratívne vyjadruje percentuálny podiel všetkých významných daní v ich ekonomickej podstate zamestnanca s priemernou hrubou mzdou z celkovej odmeny patriacej takémuto zamestnancovi, teda priemerných mzdových nákladov. Takéto celkové daňové bremeno poskytuje ľuďom najkomplexnejší prehľad, koľko ich stojí správa, prevádzka a ingerencia celého verejného sektora a o akej časti ich zárobkov za nich rozhoduje štát, respektíve verejná moc. Zostatok peňazí predstavuje reálnu nezdanenú hodnotu tovarov a služieb, ktoré si zamestnanec s priemernou mzdou môže kúpiť zo svojej celkovej odmeny (mzdových nákladov). Viac k metodike je k dispozícii v článku Daňové zaťaženie občana SR.

Roman Scherhaufer, predseda predstavenstva EIC
Peter Gonda, riaditeľ a ekonóm KI
Jakub Šimek, spolupracovník KI

Celá tlačová správa s infografikmi a ďalšími prílohami aj s grafom a tabuľkovou prílohou je k dispozícii na webe KI tu.

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006–2022 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.