Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Zásahy štátu a centrálne prerozdeľovanie čoraz viac podkopávajú prosperitu a slobodu

(dňa 3.3.2021 v sekcii Rozhovory a diskusie)

Pýtal sa Ronald Ižip, zástupca šéfredaktora TRENDu

Peter Gonda, riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, hovorí o aktuálnych problémoch a rizikách rastúceho rozsahu a vplyvu štátu a iných administratívnych jednotiek a o dôležitosti civilizačných základov dnešnej spoločnosti

Posunula sa spoločnosť za poslednú dekádu bližšie k centrálnemu riadeniu?

Áno, na Západe aj u nás sa postupne posilňujú právomoci a zasahovania politikov a technokratov do životov ľudí, čo podľa mňa podkopáva civilizačné základy bezprecedentne úspešných spoločností.

Prečo?

Odkláňame sa totiž od princípov a spoločenských inštitúcií trhového kapitalizmu s univerzálnymi pravidlami slobodnej spoločnosti, vďaka ktorým funguje civilizácia a žijeme v historicky najlepších časoch. Tieto princípy a inštitúcie tak stoja na slobodnom konaní spolupracujúcich ľudí v mantineloch ich zodpovednosti a všeobecných pravidiel.

Akým mechanizmom sa tento odklon deje?

Čoraz viac sa presadzujú zmutované formy a prvky socializmu a iné myšlienky a podoby kolektivizmu, zaobalené najmä v centrálnych prerozdeľovacích a intervenčných schémach. Považujem to za veľmi nebezpečné smerovanie. Pílime si tým pod sebou civilizačný konár a podkopávame dosiahnutú prosperitu a slobodu – hoci aj dnes nedostatočnú a nimi obmedzenú.

Sú viditeľné aj následky takéhoto konania?

Dôsledkami sú dnes napríklad potlačenie finančnej a inej osobnej zodpovednosti, menej reálneho podnikania, viac mentality nárokovateľnosti a závislosti od štátu a nafukujúce sa dlhové pasce. Rozmáhajúci sa centrálny plánovač a regulátor totiž sníma z podnikajúcich aj nepodnikajúcich ľudí viac z ich zodpovednosti a nahrádza ju svojimi kompetenciami, prepojeniami s nimi a finančnou a regulačnou záťažou.

Sú súčasné riešenia v čase pandémie COVID-19 problémom pre budúcnosť?

Sú rizikom posunu k dlhodobému nárastu štátu a koncentrácii moci. História potvrdzuje, že reálne alebo deklarované krízy bývajú zámienkou na dlhodobé posilnenie právomocí politikov a nárast rozsahu a vplyvu štátu. Ekonomický historik Robert Higgs to opísal v knihe Crisis and Leviathan ako západkový efekt vládnych opatrení. Najvýraznejšie sa to prejavilo niekoľko desaťročí po Veľkej hospodárskej kríze a v určitej miere aj po finančnej kríze v roku 2008.

Čo to znamená pre nás?

Napríklad to, aby sme ako „uvarené žaby“ neakceptovali za normu posilňovanie koncentrácie moci v rukách „vyvolených“ a boli aj počas koronakrízy ostražití a dávali si pozor na dočasné obmedzenia ekonomických a osobných slobôd Aby sa bonmot Miltona Friedmana – „nič nie je také trvalé ako dočasný vládny program“ - opäť nenaplnil.

Kde vidíte riziká súčasnej politiky?

Osobitné dlhodobé problémy a riziká podľa mňa vyplývajú z masívneho prílevu lacných peňazí roztáčaného extrémne uvoľnenou a intervenčnou menovou politikou centrálnych bánk a z prehlbovania ich ekonomicky perverzného peňažno-dlhového vzťahu s politikmi, ktorý sa potvrdzuje rozsiahlym nakupovaním štátnych dlhopisov centrálnymi bankami. Jasným príkladom toho je ECB, čo sa nás priamo týka. Centrálni bankári a politici tak monetárne a dlhovo živia rast rozsahu a vplyvu štátu, mýtus obeda zadarmo a ilúziu z centra vytváraného bohatstva.

Sú aj iné ekonomické mýty, ktoré podporujú dnešný trend?

Áno. Duch kolektivizmu sa ako dlhodobo najnebezpečnejší vírus šíri aj vďaka ďalším ekonomickým mýtom a omylom. Takým je mýtus vnímania trhu ako „hry s nulovým súčtom“, kde jedna strana výmeny získava a druhá tým stráca. Vychádza zo statickej predstavy bohatstva ako fixného koláča, z ktorého napríklad bohatí bohatnú na úkor chudobných. To však odporuje ekonomickému princípu a realite dynamickej podstaty trhu a tvorby bohatstva ako „hry s pozitívnym súčtom“, ktorá prináša prospech obom stranám výmeny a aj ostatným v spoločnosti.

Základom týchto a ďalších ekonomických mýtov a ilúzií je podľa mňa omyl potreby a účinnosti zámerného usmerňovania a manažovania ekonomiky a spoločnosti. Ten sa opiera o nedôveru v ľudí a ich spoluprácu, vieru v účinnosť centrálnej autority, teda o nepochopenie vzniku a fungovania dnešnej civilizovanej spoločnosti na princípe spontánneho usporiadania.

Za poslednú dekádu sme tu mali silné krízy interpretované ako zlyhania kapitalizmu. Je kapitalizmus už mŕtvy?

Nie. Aj keď je kapitalizmus politikmi a intelektuálmi neraz spochybňovaný a odmietaný, tak je pre nás životne dôležitý.

Prečo?

Je nutným predpokladom existencie civilizovanej spoločnosti, celkovej ľudskej slobody a prosperity. Inštitucionálne umožňuje dobrovoľné trhové výmeny a iné slobodné konania spolupracujúcich ľudí v systéme legitímnych vlastníckych práv a ďalších súčastí ekonomickej slobody.

Kapitalistické inštitúty ako súkromné vlastníctvo, trh a osobitne ceny–vrátane úrokov, konkurencia, peniaze a ekonomický zisk či ekonomická strata v rámci podmienok a univerzálnych pravidiel slobodnej spoločnosti – viažucich sa najmä k životu, vlastníctvu, nedonucovaniu, zmluvám a iným dohodám– umožňujú tvorbu a využitie rozptýlených znalostí, realizovanie myšlienok, spoločenskú koordináciu, spoluprácu a deľbu práce, a tým generovanie bohatstva.

Socialisti si to ale nemyslia...

Historické fakty a súčasná realita to ale potvrdzujú. Príkladmi sú výsledky v minulosti rozdelenom Nemecku, dodnes v rozdelenej Kórei a dnes bohatých krajín, ktoré patria medzi tie s najvyššou mierou ekonomickej a celkovej slobody ako Švajčiarsko, Hongkong a Nový Zéland oproti chudobným socialistickým krajinám na posledných troch miestach podľa Indexu ekonomickej slobody, zverejneného Heritage Foundation v roku 2020: Kube, Venezuele a KĽDR.

Dôležité je tiež pripomínať si, že kapitalizmu a jeho internacionálnym prvkom v podobe globalizácie vďačíme za obrovský nárast bohatstva a celkového zlepšenia životných podmienok výrazne zvýšeného počtu ľudí na Západe za ostatných 200 rokov a postupne aj v ostatných častiach sveta a za vymanenie sa väčšiny populácie vo svete z extrémnej chudoby –֪ z približne 90-percentného podielu na dnešných 9 percent podľa porovnateľných údajov Svetovej banky.

Takže za rastom ľudského bohatstva stojí kapitalizmus?

Áno, kapitalizmus a podmienky celkovej slobody ľudí, vrátane rovnosti pred právom a rovnosti v ľudskej dôstojnosti, nie vo výsledkoch. Napríklad súčasná renomovaná ekonomická historička Deirdre McCloskey zdôvodňuje veľké zbohatnutie Európy a Severnej Ameriky od začiatku 19. storočia aj verbálnym podporovaním a realizovaním buržoáznych cností ako podnikanie, obchod či rešpekt k vlastníctvu a dohodám slobodnejšími a pred právom a v dôstojnosti rovnejšími ľuďmi.

Dlhodobý rast bohatstva je tak možný len vďaka tomu, že ľudia na Západe a tiež u nás stále žijú v spoločnostiach, v ktorých viac alebo menej prevláda kapitalizmus v takýchto rámcoch celkovej slobody, hoci je brzdený vládnymi zásahmi. Výnosy, ktoré prináša kapitalizmus, totiž stále prevažujú náklady vládnych zásahov.

Aj dnešná koronakríza s dôsledkom na dočasný pokles životnej úrovne ľudí odkrýva životnú nutnosť a ohrozenie základov civilizovanej kapitalistickej spoločnosti, umožňujúcich kreatívnu deštrukciu a rast životnej úrovne.

Práve koronakríza ale zvýšila množstvo zásahov štátu do slobodnej spoločnosti...

To áno. Kapitalizmus je však čoraz viac deformovaný a zaťažovaný celkovo rôznymi kolektivistickými prístupmi a prvkami, a to naďalej v podobe politickej centralizácie, osobitne v EÚ, centrálnych intervencií a prepojenia firiem na politikov či nafukovaných sociálnych štátov. Jeho najväčšou finančnou záťažou sú veľké a rastúce nároky, ktoré garantuje sociálny štát.

Nie je správne, že rastie sociálny štát a sociálna spravodlivosť?

Podľa mňa nie. Kým kapitalizmus poskytuje inštitucionálne predpoklady pre tvorbu bohatstva, inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a poskytuje ich ľuďom na zabezpečenie ich životných podmienok.

Práve „sociálna spravodlivosť“ je zámienkou a „trójskym koňom“ rastúceho štátu a jeho vplyvu, pričom prispieva k orwellovskému mäteniu pojmov – podobne ako napríklad „sociálna solidarita“, „klimatická spravodlivosť“ či „národný záujem“. Vďaka nej politici ľahšie presadzujú vládne programy a regulácie, napríklad na vyrovnávanie majetkových či iných rozdielov medzi ľuďmi. Navyše „sociálna spravodlivosť“ vyvoláva závisť a stojí na deštrukčných prístupoch pre spoločnosť: konštruktivistický racionalizmus vedome ju organizovať a privolávať inštinkty malých spoločenstiev.

Nevyhral ale nad kapitalizmom napríklad sociálny model štátov severských štátov?

Nie, ani sociálny model severských krajín ani iné modely, ktoré stoja na centralizačných prerozdeľovacích mechanizmoch nemôžu vyhrať nad kapitalizmom, ktorý je inštitucionálnym zdrojom ich financovania.

Škandinávske krajiny sú pritom príkladmi kapitalistických spoločností, čo potvrdzuje napríklad ich umiestnenie v rebríčku ekonomickej slobody. Sú ale značne zaťažené a podlamované modelom štedrého sociálneho štátu. Oproti Slovensku pritom naakumulovali v minulosti podstatne väčšie bohatstvo, z ktorého ho môžu, resp. mohli by, financovať.

Takže najprv prišlo bohatstvo a potom sociálny štát?

Áno. Také Švédsko je príkladom veľkého zbohatnutia vďaka trhovým princípom a reformám v 19. storočí a masívnemu a produktivitu podkopávajúceho sociálneho štátu po druhej svetovej vojne. Do 90. rokov 20. storočia napríklad narástli jeho verejné výdavky k HDP z približne 6 percent na konci 19. storočia na 30 percent v roku 1960 a na takmer 72 percent v roku 1993.

Vtedy vo Švédsku došlo k zmenšovaniu rozsahu vlády a deregulácii. Švédsko tak urobilo v 90. rokoch minulého storočia čiastkové reformy a aspoň sčasti sa tým vtedy odklonilo od sociálneho modelu smerom ku kapitalistickejším prvkom. Rizikom do budúcnosti však celkovo sú naakumulované problémy sociálnych a intervenčných štátov a aktuálny trend väčších štátnych a iných centrálnych zásahov do ekonomiky a životov ľudí.

Čo by znamenalo pokračovanie modelu väčších zásahov štátu do ekonomiky?

Prehlbovanie dnešného smerovania by znamenalo, že väčšie zásahy štátu a iných administratívnych jednotiek, napríklad centrálnych bánk a Európskej únie, a rozširujúce sa centrálne prerozdeľovacie pasce budú čoraz výraznejšie obmedzovať našu prosperitu, slobodu a civilizačné základy spoločnosti, ktoré sú aj ich zdrojom.

V čom?

Napríklad v tom, že politici a technokrati budú mať s domýšľavosťou dizajnérov spoločnosti od stola väčší hlas o dianí v ekonomike a budú rozhodovať o väčšej časti vytvorených zdrojov podnikateľskou činnosťou a viac presmerovávať vytvorené zdroje podľa ich politických rozhodnutí do menej efektívnych činností. Tým budú viac odčerpávať produktívny kapitál a pracovnú silu, rozhodovať o väčšej časti ľuďmi zarobených peňazí, vytláčať ekonomické aktivity v súkromnom sektore, demotivovať tvorbu zdrojov, či deformovať trh, konkurenciu a morálku ľudí, osobitne ako poberateľov netrhových „podpôr“.

Ďalšie negatívne nezamýšľané dôsledky na ekonomiku, ale aj morálku a celkovo spoločnosť, by som mohol spomenúť práve na príklade sociálneho štátu a politiky centrálnych bánk, ktoré významne financujú a prehlbujú model rastúceho intervenčného štátu.

V čom je sociálny štát problematický?

Sociálny štát rozširuje a prenáša čoraz viac zodpovednosti za životné podmienky z ľudí na seba, teda všetkých daňovníkov, a to aj do budúcnosti. Významne prispel k premene spoločností na kolektivistickejšie a zadlženejšie, kde sú ľudia čoraz viac závislejší od štátu a politických rozhodnutí.

Garantuje široký a rozširujúci rozsah nárokov, aj ľuďom, ktorí ich vzhľadom k finančnej situácii nepotrebujú, bez dostatočných limitov a neraz bez finančného krytia. Funguje ako tragédia obecnej pastviny.

Takže sociálny štát je paradoxne nezodpovedný k ľuďom?

Áno, podporuje mentalitu nárokovateľnosti a zvrátené motivácie „natrčených dlaní“ o cudzie peniaze zo spoločného balíka, potláča zodpovednosť jednotlivcov a rodín, súkromné iniciatívy, ekonomickú aktivitu, dobrovoľnú solidaritu, komunitnú spoluprácu a prináša plytvanie a enormné náklady. Kumulujú sa najmä v systémovo defektnom a pyramídovo fungujúcom verejnom priebežnom dôchodkovom zabezpečení, kde sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov, politických rozhodnutí a demografického vývoja.

Postupne sa ukazuje finančná neudržateľnosť sociálneho a intervenčného štátu a jeho smerovanie k finančnému kolapsu. Niektoré štáty ako spomenuté Švédsko, ale aj Spojené kráľovstvo či Nemecko už v minulosti urobili čiastkové kroky na odklon od takéhoto neudržateľného modelu, mnohé iné ako napríklad daňovo a dlhovo preťažené Francúzsko to ešte len v plnom rozsahu čaká. Všetky však budú skôr či neskôr stáť pred výzvou vysporiadať sa s dôsledkami kumulovaných finančných a iných problémov.

A Slovensko v EÚ?

Slovensko je súčasťou dôsledkov experimentu podôb sociálneho štátu a jeho prerozdeľovacích pascí v EÚ, tak Spoločnej poľnohospodárskej politiky, kohéznej politiky, politiky ECB a záchranných finančných mechanizmov v eurozóne a najnovšie veľkého stimulačného balíka Fondu obnovy na financovanie vládnych projektov členských krajín Únie, teda aj Slovenska. Na ten sa EÚ rozhodla si bezprecedentne požičať spoločnými dlhopismi, čím sa výraznejšie posúva k fiškálnej, dlhovej a transferovej únii.

Aké sú riziká týchto faktorov?

Dôsledkom bude zvýšenie finančnej záťaže, morálneho hazardu a fiškálnej nezodpovednosti, plytvania, neefektívností, vytlačovania súkromných investícií a deformovania konkurencie. Osobitným rizikom v eurozóne je jej kombinácia ako transferovej únie so štedrými a zadlženými sociálnymi štátmi, vyplývajúce napríklad z budúceho eurofinancovania nákladov ich nezreformovaných dôchodkových systémov.

Ako to je v súčasnosti v eurozóne? Aký vidíte problém v politike ECB?

Dvere transferovej únie v eurozóne otvorilo uplatňovanie bail-out princípu a nakupovanie štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou. Tá pritom tak ako Fed či Bank of Japan čoraz masívnejšie nakupuje aktíva a drží umelo nízke úrokové sadzby.

Takouto zrýchľujúcou sa monetárnou ilúziou bohatstva ľahko dostupných peňazí centrálna banka vnáša do ekonomiky falošné signály a vyvoláva ako doping u športovcov, či droga závislému dočasné povzbudenie a následné dlhodobé zhoršenie stavu. Ešte viac tak deformuje cenové a iné ekonomické signály, ekonomické rozhodnutia a štruktúru produkcie, podkopáva produktivitu, živí ekonomicky perverzné motivácie finančnej nezodpovednosti vlád a bánk a celkovo morálny hazard a s časovým posunom spôsobuje inflačné tlaky.

Infláciu ale zatiaľ nevidíme...

Oficiálne vykazovanú infláciu, zameranú na ceny spotrebných statkov, zatiaľ síce nevidíme, ale doterajšia monetárna expanzia už viedla napríklad k významnému rastu cien akcií, nehnuteľností a iných aktív.

Viedla aj k ekonomickým bublinám, osobitne na dlhopisovom trhu. To vyvoláva prerozdelenie bohatstva v prospech majiteľov aktív a netrhové zvýšenie príjmových a majetkových rozdielov.

Aký majú efekt tieto finančné nerovnováhy?

Dôsledkami monetárnej expanzie sú tiež prerozdelenie bohatstva od sporiteľov k dlžníkom, od produktívnych v ekonomike k neefektívnym vládam, zombie firmám, či bankám spoliehajúcich sa na doping centrálnej banky, znehodnocovanie dôchodkových a iných úspor a dlhové pasce.

Osobitným dôsledkom je motivácia vlád zadlžovať sa, nárast verejných dlhov a ich neochota šetriť a realizovať štrukturálne reformy. Nakupovaním štátnych dlhopisov a držaním umelo nízkych úrokov ECB a iné centrálne banky pomáhajú vládam, pričom tak paralyzovali tlak finančných trhov na ich fiškálnu disciplínu. Politika menových stimulov ich usvedčuje aj z toho, že nie sú de facto politicky nezávislé, ale sú inštitúciami podporujúcimi vládnucich politikov.

Je takýto model dlhodobo udržateľný?

Prehlbovanie modelu väčších zásahov štátu zvyšujúcich nároky ľudí a podkopávajúcich tvorbu zdrojov pri dnešnom nastavení sociálnych štátov s enormnými implicitnými dlhmi a ďalšími dôsledkami nie je podľa mňa dlhodobo udržateľné, aspoň nie pri zachovaní dnešnej úrovne prosperity a slobody ľudí.

Prečo?

Centrálne banky v súčasnosti opäť s politikmi podporujú a predlžujú ilúziu života nad pomery, pričom náklady v čase rozkladajú a celkovo zvyšujú a prinášajú ďalšie negatívne nezamýšľané dôsledky. Príkladom takejto najdlhšie trvajúcej „záchranárskej“ politiky morálneho hazardu je Japonsko so „zombifikovanou“ ekonomikou, ktorá bráni kreatívnej deštrukcii a je udržiavaná na úkor produktivity, životnej úrovne, enormného dlhu a prenášaných záťaží do budúcnosti.

Je japonifikácia jediný možný scenár?

Je pravdepodobné, že centrálne banky, vrátane ECB či Fedu, budú musieť skôr či neskôr opäť zvýšiť a zreálniť úrokové sadzby a praskne niektorá z ich politikami nafúknutých ekonomických bublín, napríklad na trhu s dlhopismi. Tým dôjde k určitým potrebným korekciám a nápravám predchádzajúceho zhluku chýb.

Analógiou je skúsenosť z ostatnej finančnej krízy, keď Fed pred jej prepuknutím významne zvýšil ním niekoľko rokov umelo nízku základnú úrokovú sadzbu, v dôsledku čoho došlo vtedy k prasknutiu úverovej bubliny na trhu s nehnuteľnosťami. Zásahy vlád, centrálnych bánk a byrokratov do ekonomík to však nepribrzdilo, ale naopak podnietilo k ďalším.

Dočkáme sa niekedy návratu k fiškálnej a monetárnej zodpovednosti?

Nepredpokladám, že bez silného externého tlaku politici a centrálni bankári pretnú svoj peňažno-dlhový vzťah a zásadne znížia rozsah uplatňovaných funkcií a zásahov do ekonomiky. Externým tlakom, ktorý by v budúcnosti primäl politikov a centrálnych bankárov k tomu, by mohli byť viditeľné extrémne dosahy finančných problémov, napríklad v podobe inflačnej špirály a výrazného znehodnocovania úspor občanov, teda aj voličov.

Určitý, aj keď pravdepodobne len dočasný, odklon si tak viem predstaviť pod tlakom vážnych finančných otrasov v budúcnosti, napríklad v kontexte finančného kolapsu priebežných dôchodkových systémov, resp. celkovo sociálnych štátov. K dočasnému odklonu od modelu veľkého intervenčného štátu došlo po stagflácii v 80. rokoch 20. storočia, napríklad v USA a Spojenom kráľovstve.

Čo je v tejto situácii najväčšou výzvou?

Najväčšou výzvou pre zachovanie a kultivovanie dnešnej slobody, prosperity a civilizovanej spoločnosti je podľa mňa zastaviť rast a znižovať rozsah a vplyv štátu a iných administratívnych jednotiek, napríklad Európskej komisie a ECB, na životy ľudí. Bude potrebné vytláčať kolektivizmus, oživiť a napĺňať úspešnú tradíciu individualizmu s dobrovoľnou spoluprácou, reálne podnikanie a ďalšie civilizačné základy trhového kapitalizmu a pravidlá aj ostatné podmienky slobodnej spoločnosti.

Takže viac ekonomickej slobody? Aké trendy by sa ešte mali zmeniť?

Je potrebné viac ekonomickej aj celkovej slobody, limitovanej základnými abstraktnými pravidlami. Reštart ekonomiky a cesta k dlhodobej prosperite si namiesto prerozdeľovania vytvorených zdrojov vyžadujú uvoľnenie priestoru na ich tvorbu. Je potrebné pripraviť podmienky vyššej ekonomickej a celkovej slobody s univerzálnymi, negatívnymi a vymáhateľnými pravidlami, ktoré ich v intenciách panstva práva garantujú a týkajú sa najmä života, vlastníctva, nedonucovania, dohôd a iných súčastí spravodlivosti pri konaní jednotlivcov voči iným v spoločnosti.

Predpokladom takéhoto žiaduceho (pre)smerovania je podľa mňa napríklad menej centrálneho rozhodovania a prerozdeľovania, finančného a regulačného zaťaženia, nárokov ľudí na cudzie peniaze a nepodporovanie či aspoň menšie podporovanie morálneho hazardu a viac slobody voľby a možností „vyviazania sa“ (opt-out princíp), konkurencie (aj v menovej oblasti) a decentralizácie správy vecí verejných a hlavne najviac decentralizovaných systémov rozhodovania a konania ľudí– rodiny, trhu a občianskej spoločnosti. Súčasťou toho by malo byť znižovanie celkového daňového bremena ľudí, rozsahu štátu a jeho intervencií, ale aj napríklad zvyšovanie vymáhateľnosti práva a posilňovanie rovnosti pred právom namiesto prístupu „rovní a rovnejší“.

Aké sú možnosti a predpoklady zastavenia dnešného smerovania?

Na zastavenie bujnejúceho rozsahu a vplyvu štátu a právomocí politikov, centrálnych bankárov a technokratov by pomohlo držať sa odkazu troch nositeľov Nobelových cien za ekonómiu a predstaviteľov troch ekonomických škôl Friedricha Hayeka, Miltona Friedmana a Jamesa Buchanana, o tom, že tvorcovia politiky musia byť obmedzovaní limitmi a brzdení pravidlami. Tie by sa mohli týkať inflačnej politiky, zadlžovania, centrálneho prerozdeľovania, zdaňovania a regulácií.

Znamenalo by to napríklad inflačno-dlhové brzdy, napríklad zákaz a neumožnenie centrálnej banke priamo alebo nepriamo nakupovať štátne dlhopisy a realizovať kvantitatívne uvoľňovanie a povinnosť vlády hospodáriť s verejnými financiami vyrovnane alebo prebytkovo, okrem mimoriadnych situácií, a to bez zvýšenia daní alebo odvodov.

Predpokladom zastavenia a prípadne skresávania rozsahu a vplyvu štátu je aj znižovanie počtu ľudí, ktorí sú z daní financovaní.

Takže to majú v rukách politici? Alebo čo je predpokladom dlhodobého zvrátenia súčasného smeru?

Som presvedčený, že dlhodobo účinnou podmienkou presmerovania dnešnej trajektórie a najúčinnejším externým tlakom na politikov sú zmeny zdola, teda zmeny v myslení a najmä konaní jednotlivcov, ktoré budú vychádzať z uvedomovania si podstaty problému modelu väčších zásahov štátu a dôležitosti spomenutej civilizačnej výzvy.

Môže k tomu prispieť búranie mýtov o socializme, sociálnom štáte, kolektivizme, ale aj mýtov o kapitalizme, trhu a podnikaní a iných ekonomických ilúzií a omylov faktami a univerzálne platnými princípmi a vysvetľovanie podstaty socializmu a zhubnosti jeho zmutovaných prvkov v súčasnosti.

Ďalšie možnosti vidím vo verejnom tlaku na politikov k dodržiavaniu rovnosti pred právom a spravodlivosťou, nedotknuteľnosťou vlastníckych práv, v znižovaní daní, v slobodných peniazoch, v slobodnom obchode a odluke rôznych oblastí života od štátu.

Kľúčové je podľa mňa viac podnikať, využívať alternatívy k súčasnému systému na súkromnej a decentralizovanej báze, držať sa zásad individuálnej zodpovednosti a slobody, „zlatého pravidla“, finančnej nezávislosti, poctivosti a šetrnosti a argumentmi šíriť étos kapitalizmu a iných civilizačných cností, napríklad vyzdvihovať podnikanie, zbohatnutie a dosahovanie ziskov bez pomoci štátu, či konkurenciu a obnoviť rešpekt k vlastníctvu a dohodám.


Peter Gonda - riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. V publikačnej činnosti a v akademických a verejných prednáškach sa zameriava na princípy ekonómie a ekonomického myslenia, fungovanie slobodnej ekonomiky a spoločnosti, politickú ekonómiu, verejné financie, peniaze a menový systém a ekonomické aspekty Európskej únie. V súčasnosti je napríklad koordinátor a lektor seminárov o ekonomickom myslení v rámci Akadémie klasickej ekonómie a koordinátor ekonomických prednášok zahraničných expertov v rámci projektu Conservative Economic Quarterly Lecture Series. Bol tiež napríklad dlhoročným externým lektorom ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave. Peter Gonda je autorom knihy Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie (2013), štúdie Ekonomické dôsledky členstva Slovenska v eurozóne (2014), garantom publikácie Reformné presmerovanie EÚ a európskej integrácie (2018), editorom publikácie Sociálny štát: realita namiesto mýtov (2020), spolueditorom publikácie Socializmus: realita namiesto mýtov (2020) a autorom a editorom ďalších publikácií, štúdií a iných textov.


Rozhovor bol uverejnený na webe časopisu TREND 27.2.2021 tu.

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006–2021 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.