Február a ekonomická sloboda

Koniec februára priniesol aj koniec vládnutia SMERu, ktorý ešte na výročie „víťazného februára“ presadil poslednú sekeru – 13. dôchodky. To výročie si každoročne pripomíname ako memento.

Dôsledky socializmu sa stále prejavujú v deformovaných ekonomických pohľadoch a rozhodnutiach voličov a politikov – trvá podozrievavosť voči podnikaniu, vlastníctvu, zisku a trhu a spoliehanie sa na štát. Ďalšími je akceptovanie regulovaných cien či možnosť získať niečoho zadarmo. Podľa výsledkov prieskumu FOCUSu z roku 2018 si tiež približne 60 % ľudí myslí, že „socializmus bol životaschopný a hospodársky sa mu darilo a že štátne podniky dobre fungovali a účinne uspokojovali dopyt ľudí“.

Črty socialistickej ekonomiky však odporovali ekonomickým zákonitostiam a zhubne rozožierali spoločnosť. Oficiálne ekonomické aktivity boli podriadené politickému rozhodovaniu elity komunistickej strany a ľudia nesmeli vlastniť nič, s čím by dalo podnikať.

Už vznik režimu bol spojený s mocenským ukradnutím majetkov ľuďom pod eufemistickými názvami „znárodňovanie“ a „kolektivizácia“. Znárodňovať sa síce začalo v roku 1945 na základe Benešových dekrétov, po puči vo februári 1948 však komunisti úplne odbúravali vlastníctvo výrobných prostriedkov. Podnikateľov nazvali triednymi nepriateľmi, roľníkov kulakmi a brali im majetky. Podnikanie bolo legálne znemožnené a až na konci socializmu režim umožnil niektoré formy drobného podnikania.

Vlastníctvo kapitálu, podnikanie, konkurenciu, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov nahradil záujem štátostrany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie. Komunistická strana „od stola“ určovala podnikom a družstvám, čo a koľko majú vyrobiť, vypestovať, doviezť a vyviezť a obchodom za akú cenu predávať. Ceny stanovovala rovnaké v celej krajine a regulovala ich. Neboli tak reálne a nesignalizovali ekonomické informácie, napríklad o relatívnej vzácnosti. Aj cenu práce určovala a regulovala a plnú zamestnanosť udržiavala aj pod hrozbou väzenia. A s ostatnými štátmi východného bloku sa snažila o ekonomicky nezmyselnú a nerealizovateľnú ekonomickú sebestačnosť.

Socialistický politický a ekonomický systém nemal spätné väzby, umožňujúce poučiť sa z chýb a zlepšovať podmienky. Naopak, postupne degeneroval. Aj u nás sa potvrdili slová Friedricha Hayeka, že „strata ekonomickej slobody nutne vedie k strate ostatných slobôd a teda k otroctvu voči riadiacej moci“.

Ekonomickým odkazom februára 1948 pre novú vládu je nepodkopávať, ale podporovať ekonomickú slobodu s panstvom práva. Na začiatok to znamená nepokračovať v tradícii vlád so SMERom a odbúravať ich nesystémové opatrenia: nezaviesť dotované nájomné bývanie a prenájmy áut, štátny fond na podporu investigatívnej žurnalistiky, „autobusy zadarmo“, či progresívnu majetkovú daň a zrušiť napríklad strop dôchodkového veku, 13. dôchodok (ak ho podpíše prezidentka), naviazanie minimálnej mzdy na 60 % priemernej mzdy, „vlaky a obedy zadarmo“, rôzne poukazy a pribúdajúce podnikateľské dane a odvody.

Ak chce nová vláda prispieť k väčšej slobode a prosperite ľudí a menšej korupcii, tak by sa mala zamerať nielen na právny štát, ale aj na menej štátu, daní, regulácií a iného zasahovania do aktivít ľudí.

Komentár bol uverejnený v časopise .týždeň 8.3.2020 tu.