Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Výdavky ako priority?

(dňa 1.8.2006 v sekcii články)

Opäť sa diskutuje o návrhu štátneho rozpočtu a rozpočtu verejnej správy na nasledujúce tri roky. Pre politikov je zaujímavý najmä rozpočet na rok budúci – volebný. Dáva im väčší priestor zvýšiť si popularitu medzi voličmi. Najjednoduchšie to je cez verejné výdavky, na ktoré sa daňoví platitelia nedobrovoľne skladajú. Výsledok? Ministerstvo financií plánuje na budúci rok vyšší medziročný nárast verejných výdavkov ako je očakávané zvýšenie cenovej hladiny. Ešteže rýchly ekonomický rast zabezpečí mierne zníženie pomeru verejných výdavkov na „iba“ približne 40% HDP.

Opäť tak máme možnosť pozorovať boj politikov o verejné výdavky. Médiá venujú najväčšiu pozornosť bitke o najmenšiu časť „koláča“ výdavkov: o ministerstvom financií nerozdelené peniaze na tzv. „priority“. Čiastočne to neprekvapuje, keďže o 5,4 mld. SKK súperia politické strany s požiadavkami na vyše 39 mld. SKK. Ministri ešte bojujú aj o prostriedky na obligatórne výdavky. To však už minister financií nepripúšťa a rezortom odkázal, že majú „vankúše vo svojich kapitolách“. Napriek opodstatnenej snahe ministra šetriť sa potvrdzuje, že prístup cez „priority“ vnáša do rozhodovania o štruktúre výdavkov nesystémovosť. Ministri sa tak môžu a mnohí sa aj správajú ako lobbisti straníckych a/alebo rezortných záujmov. Dôležitejšie je však sledovať rozdelenie celkových verejných výdavkov.

Tvrdý boj medzi ministrami lobbistami sa odohráva práve o výdavky, ktoré majú nahrádzať „zlý“ trh. Ide o politicky populárne dotácie a iné podpory podnikateľským subjektom.

Napríklad obrancovia dotácií do pôdohospodárstva budú opäť úspešní. Z prostriedkov štátneho rozpočtu a EÚ dostanú minimálne 19,5 mld. SKK. Ministerstvo financií však nezaradilo medzi „priority“ na rok 2006 aj dotácie do pôdohospodárstva. Opäť sa preto čaká silný tlak agrárnej lobby na zvýšenie objemu peňazí zo štátneho rozpočtu na dorovnávanie priamych platieb pôdohospodárom.

Pôdohospodári ale majú nepríjemného konkurenta: investičné stimuly. „Hlad“ po výdavkoch na ne vyvolal iný, dnes už bývalý, minister lobbista - „liberál“ Pavol Rusko. Mal silné „tromfy“. Za „iba“ niekoľko miliárd slovenských korún z našich daní prilákal zahraničných investorov a tak garantoval, že „vytvorí“ pracovné miesta.

Čo by teda malo byť prioritami vlády vo výdavkoch? Mala by (viac) podporovať poľnohospodárov alebo veľkých zahraničných investorov? Alebo by vláda mala podporovať iné odvetvia, či sféry v spoločnosti? Centrálne riadené rozhodovania o osudoch ľudí tu však už boli a ich dôsledky napríklad v podobe nižšej životnej úrovne oproti Západu nesieme dodnes. Jedinou konzistentnou odpoveďou na otázku vládnych priorít, ktorá rešpektuje všeobecne platné zákonitosti ekonómie a morálky, je preto nemať žiadne výdavkové priority.

Žiadny politik nedokáže plnohodnotne nahradiť rozhodnutia iných ľudí. Môže im len napríklad dočasne znížiť náklady a/alebo riziko. Riziko je však dôležité v živote človeka, nielen napríklad pri podnikaní, či investovaní. Bez neho dochádza k menej efektívnym rozhodovaniam. Ľudia sú potom tiež menej schopní čeliť iným rizikám a sú náchylní sa ešte silnejšie pripútavať k vládnym programom. Nemalo by sa zabúdať na varovanie Friedricha Augusta von Hayeka už z 30-tych rokov 20. storočia, že „každé centrálne plánovanie zamerané na dosiahnutie určitých sociálnych cieľov, bude mať vždy za následok rastúci útlak človeka štátom a stratu individuálnej a politickej slobody“.

Zhubné ekonomické a morálne dôsledky centrálneho prerozdeľovania sú očividné najmä pri vládnych podporách podnikateľov. Daňoví poplatníci im čiastočne kryjú nielen i ch trhové riziká a náklady, ale prispievajú im aj na ich zisky, či prebytky. Prejavuje sa to napríklad presúvaním peňazí z daní na dotácie poľnohospodárom, ktorí ich nepotrebujú na vyprodukovanie produktu (keďže majú prebytky) a na udržanie vyšších cien produktov, aké by boli v nedotovanom a v neregulovanom odvetví (na trhu). Dotácie v pôdohospodárstve tak zvyšujú náklady ľudí, raz záťažou z daní, raz vyššími cenami. Iným prejavom „podpory“ môžu byť peniaze z daní pre zahraničného investora, ktorý však po skončení ich prísunu odíde z krajiny za „lepšími podmienkami“ inde.

Dotácie živia aj pohodlnosť, závislosť prijímateľov dotácií a očakávania ostatných, že získajú podobné podpory. Od vlád sa očakávajú dotácie ako samozrejmosť a takmer všetky vlády ich aj poskytujú. Výnimkou je napríklad Nový Zéland, ktorého vláda v druhej polovici 80-tych rokov zrealizovala úspešnú ekonomickú reformu a v rámci nej zrušila aj poľnohospodárske dotácie.

Od súčasnej vlády na Slovensku sa očakáva(lo), že namiesto rozdeľovania výdavkov podľa politických priorít nájde odvahu a začne škrtať verejné výdavky, ktoré nepatria medzi úlohy vlády. A naopak, že sa bude viac sústreďovať na zabezpečovanie jej základných funkcií v spoločnosti: legislatívna a iná ochrana života a majetku občanov a podpora objektívne znevýhodnených (najmä v prípade, keď sa nachádzajú v núdzi). Prinieslo by to nielen podstatne menší objem verejných výdavkov, ale tiež významné znižovanie daní a sociálnych odvodov, zmiznutie deficitu hospodárenia s verejnými financiami a následne viac slobody a peňazí pre občanov.

Peter Gonda je ekonomický analytik KI

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2005

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.