Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Odvody ako problém

(dňa 2.8.2006 v sekcii články)

“Niet pochýb, že máme vysoké odvody”, uznala Iveta Radičová po svojom nástupe na post ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny. Má pravdu, nielen preto, že sociálne odvody na Slovenku patria k najvyšším v OECD. Ako “ľadová sprcha” však pôsobia jej ďalšie slová, že “...ich znižovanie nie je jediným z nástrojov politiky zamestnanosti. Poznám tucet iných nástrojov, z ktorých minimálne päť má vyšší efekt a s priamejším merateľným výstupom, ako je znižovanie odvodov. Nevnímam to ako niečo, čo by v krátkom horizonte riešilo problém zamestnanosti, ale skôr ako niečo nepriechodné v tomto období”. Pochybnosť o “iných nástrojoch” a ich “vyššom efekte” nechajme teraz bokom. Hlavným odkazom však je, že ani najreformnejšia slovenská vláda sa neodhodlá k reforme sociálnych odvodov.

Vláda rezignovala na čo i len pokus o riešenie tohto závažného celospoločenského problému. Verbálna rezignácia prekvapuje v situácii, keď po viacerých ekonómoch a podnikateľoch, volajúcich po zásadnej reforme odvodov, odporučili ich znižovanie Slovensku Svetová banka a OECD a prihlásili sa k nemu aj relevantní vládni politici. O symbolickom znížení uvažoval Ľudovít Kaník a so zásadnejšími návrhmi vyšiel po rokoch ich odmietania Ivan Mikloš.

Nenaštartovanie reformy odvodov dokumentuje nezníženie odvodovej záťaže občanov. Vláda síce nepatrne znížila sadzby odvodov do objemovo menších fondov (poistenia v nezamestnanosti a nemocenského poistetenia), zvýšila však vymeriavacie základy, z ktorých platíme odvody do najväčších fondov (dôchodkových a zdravotných).

Povinné odvody (i keď v dôchodkovom systéme aj na súkromné sporenie) tak dnes spolu predstavujú až 48,6 % vymeriavacieho základu (najčastejšie hrubej mzdy). Odvodovú záťaž ale vyjadruje, koľko odvodov sa vyplatí z priemerných nákladov práce na zamestnanca. Tie sú pri pretrvávajúcej deformácii spôsobu platenia odvodov medzi zamestnávateľa a zamestnanca vyššie ako hrubá mzda, a to o odvod zamestnávateľa (35,2 % vymeriavacieho základu). Odvody na Slovensku preto tvoria takmer 36 % z nákladov práce.

Odvodové zaťaženie navyše spolu s daňami odkrajuje až približne 52,5 % nákladov práce. Iba zvyšných 47,5 % ostáva priemerne vo vrecku zamestnanca ako jeho čistý príjem.

Vysoké zaťaženie práce, najmä odvodmi, bráni i vyššej zamestnanosti a nižšej nezamestnanosti. Týka sa to osobitne menej kvalifikovaných, tým častejšie ľudí s nižšími príjmami a viac dlhodobo nezamestnaných. Maximálne hranice príjmu na platby odvodov totiž spôsobujú, že odvody sú väčšou záťažou nákladov práce u takýchto pracovných miestach. Pre zamestnávateľov sú tak relatívne nákladné, čo ich demotivuje oficiálne zamestnávať takýchto pracovníkov. A uchádzačov o zamestnanie na takéto miesta demotivuje malý rozdiel medzi čistou mzdou a príjmami pri nepracovaní.

Nižšie odvody nezaručia vyriešenie dlhodobých problémov s nezamestnanosťou. Mohli by aspoň vytvoriť systémové predpoklady na to. Potvrdzujú to i podnikatelia. Napríklad v prieskume TRENDu “Malé podnikanie 2004” sa každý druhý z nich vyjadril, že najdôležitejšie pre prijatie nových zamestnancov by bolo zníženie odvodov. Väčšinou tiež uviedli, že vysoké odvody sú aj najväčšou prekážkou podnikania.

Problém sociálnych odvodov (nielen) na Slovensku je však podstatne širší a hlbší. Spočíva v tom, že vláda z peňazí z nich a čiastočne aj z daní financuje veľký objem výdavkov na sociálnu sféru a garantuje štedrú a široko nastavenú sociálnu solidaritu. Dôsledkom je spoliehanie sa ľudí na vládu, prehlbovanie “kultúry závislosti” a vytláčanie dobrovoľnej solidarity.

Reforma odvodov by sa preto mala odvíjať od jasnej predstavy o úlohe vlády v sociálnej oblasti, ktorá bude v cieľovom stave. Za takú považujem iba jej zameranie sa na základný (existenčný) štandard pre tých, čo ho objektívne potrebujú. Predstavuje to návrat k stáročiami overeným myšlienkam minimálnej vlády pred Bismarckom. A na financovanie takto adresnej sociálnej solidarity na základnej úrovni netreba sociálne odvody, ktoré zaviedol koncom 19. storočia práve nemecký kancelár. Všetko ostatné môže a v cieľovom stave by malo fungovať na súkromnej báze a dobrovoľných princípoch, vrátane komerčného poistenia.

Ako prvé kroky na ceste k tomu by mohlo byť presunutie úhrad odvodov zamestnávateľov plne na zamestnancov (tým by sa hrubá mzda rovnala nákladom práce), zrušenie odvodu na garančné poistenie (ktorým prispievame na tých nezodpovedných), na úrazové poistenie, zavedenie poistenia v nezamestnanosti a nemocenského poistenia na princípe dobrovoľnosti a ich prípadné čiastočné presunutie do daní, ako aj presun zdravotného poistenia do daní. Ostal by tak “iba” problém s dôchodkami, financovanie ktorých by však tiež malo byť po prechodnom období (garantujúcom financovanie nárokov z minulosti) rozdelené na dobrovoľné sporenie zo súkromných zdrojov a na základný štandard, hradený z daní.

Dnešná vláda sa neodhodlala a ani neodhodlá na takéto podstatné riešenie problému odvodov a očakávať taký smer od vlády pod SMER-om by bolo naivné. Raz k tomu však prísť musí...

Peter Gonda, ekonóm Konzervatívneho inštitútu M.R. štefánika

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.