Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Balíčky, za ktoré draho zaplatíme

(dňa 10.6.2009 v sekcii E-texty)

O protikrízových balíčkoch, v ktorých nie sú vládne darčeky a lieky proti kríze, ale z daní platené a vládou realizované opatrenia proti slobode a prosperite.


Slovenská vláda vytvára dojem, že z protikrízových balíčkov vyťahuje účinné lieky proti ekonomickej kríze. Nečudo. Podobne sa ako záchrancovia „ekonomík“ tvária vlády a centrálne banky v USA a Európe. Kto ale neverí v čarovné prútiky centrálnych „spasiteľov“, ten by nemal podľahnúť tejto ilúzii. Ani vláda nedokáže robiť zázraky. Ekonomická logika a zdravý úsudok, napríklad s pomocou bastiatovského „čo je vidieť a čo nie je vidieť,“ rýchlo odhalia, že vláda nevyťahuje z balíčkov darčeky a protikrízové lieky, ale opatrenia, za ktoré platíme a draho zaplatíme, tak finančne, ako i nefinančne.

Odrazový mostík

Odrazom k hodnoteniu vládnych balíčkov optikou ekonómie a slobody sú východiská, opreté o ekonomické zákonitosti, nie o emóciami nabité pohľady. Pomôžu nepodľahnúť akceptovaniu rozšírených mýtov a ilúzií, týkajúcich sa dnešnej ekonomickej situácie. Rámcovo naznačím takéto vnímanie finančnej krízy, jej príčin a dôsledkov (viac som sa mu venoval napríklad v článku Finančná kríza: dôsledok viditeľnej ruky štátu).

Nezaškodí začať od „Adama“, teda od podstaty krízy. Finančná kríza je ozdravná kúra zhluku chybných, úvermi krytých, investícií v predchádzajúcom období (rozmachu), nie systémový problém kapitalizmu a fáza ekonomického cyklu, ktorú treba naprávať. Primárnymi príčinami krízy preto nie sú zlyhania súkromných subjektov, ale expanzívna monetárna politika FEDu a vládne regulácie v USA, ktoré podporovali nezodpovedné spoliehanie sa na krytie rizika inými – morálny hazard (viac Kevin Dowd v Moral Hazard and the Financial Crisis). Predovšetkým tieto z centra šírené falošné signály spôsobili hromadné chyby finančníkov, masívne poskytujúcich (hypotekárne) úvery aj nebonitným NINJA klientom. Dôsledkom bolo preferovanie zadlžovania a spotreby na úkor budúcnosti, čo dodnes spôsobuje nedôveru na trhoch a prepad hodnoty majetku mnohých, nielen v USA.

Na Slovensku však finančná kríza nebola, nie je a nezaznamenali sme ani jej priame dôsledky. Pociťujeme „iba“ jej nepriame dosahy, prejavené napríklad nižším dopytom zahraničných subjektov po slovenských tovaroch a službách. Potvrdzuje sa, že slovenská ekonomika je vysoko náchylná na cyklické výkyvy z externého šoku a že podmienky na trhoch (napríklad práce) a pracovná sila a napríklad vyvážajúce firmy nie sú dosť pružné, aby kompenzovali negatívne dosahy krízy. Náchylnosť na cyklické výkyvy dokumentuje napríklad závislosť produkcie a vývozu od firiem v cyklicky zraniteľných odvetviach (osobitne v automobilovom) a prelievanie nákladov („riešení“) externých šokov cez euro.

Nemalá časť slovenských obyvateľov a podnikateľov ale dnes očakáva od vlády „pomoc“...

Duch centrálneho plánovača a regulátora

Slovenská vláda vychádza v ústrety voličom a záujmovým skupinám (odborom, automobilovému priemyslu, stavebným firmám napojených na infraštruktúrne projekty a iným) a do troch „balíčkov tak už zabalila“ vyše 60 opatrení.

Nájsť spoločný menovateľ v desiatkach nesúrodých opatrení je ako „hľadať ihlu v kope sena“. Dlhodobo účinné zmiernenie dosahov krízy ním však nie je. V balíčkoch nenájdeme ani jedno systémové a univerzálne opatrenie, ktoré by dlhodobejšie ľuďom prospelo.

Skôr sa zdá, že ich spája iba snaha vlády vyvolávať dojem, že razantne koná. Prevládajú v nich totiž na prvý pohľad viditeľné opatrenia: krátkodobé a dočasné keynesiánske vládne stimuly dopytu, ekonomického rastu a udržania zamestnanosti, selektívne zamerané na podporu niektorých na úkor všetkých v budúcnosti. Protirečí to ekonomickej logike v duchu odkazu Frédérica Bastiata posudzovať opatrenia aj z pohľadu dlhodobých a nepriamych dôsledkov na všetkých v spoločnosti, nielen krátkodobých a na jednu skupinu.

Aby sme ale nekrivdili „našej“ vláde, treba dodať, že jej opatrenia zapadajú do lavíny keynesiánskych „stimulačných pokusov“ iných európskych vlád a americkej vlády. Lord John M. Keynes by sa iste potešil oživeniu jeho myšlienok v praxi, akokoľvek neskôr vyvrátených v ekonomickej teórii (napríklad Friedrichom A. von Hayekom a Miltonom Friedmanom ) a v praxi, napríklad počas stagflácie (ekonomickej stagnácie spojenej s infláciou) počas 70-tych rokov 20. storočia.

Vo vládnych protikrízových opatreniach sa dá nájsť niečo iné spoločné: duch centrálneho plánovača a regulátora. Opiera sa o mýtus vládneho stimulovania celkového dopytu v ekonomike verejnými financiami (osobitne ich deficitom), vychádza v ústrety natrčeným dlaniam záujmových skupín a nerešpektuje hranice rozumu a poznania človeka. V duchu odkazu Friedricha Hayeka by sme však mali mať „na pamäti fakt nevyhnutnej a nenapraviteľnej neznalosti každého jednotlivca týkajúcej sa väčšiny jednotlivých faktov, ktoré determinujú konania všetkých členov spoločnosti“ (Hayek, 1994, s. 22). To by mohlo pomôcť udržať si ostražitosť pred realizáciou konštruktivistických plánov sociálnych inžinierov, ktoré prinášajú koncentráciu moci a obmedzovanie slobody.

Ostražitosť je namieste aj v prípade slovenských protikrízových opatrení, plných sociálno–inžinierskych vládnych zámerov. Na rozdiel od ich formálneho členenia podľa troch „balíčkov“, či optimisticky naladeného členenia podľa Ministerstva financií SR má logické opodstatnenie pozrieť sa na opatrenia v troch nasledovných blokoch:

  1. priaznivo vyznievajúce čiastkové protikrízové opatrenia – prinášajúce čiastkový a dočasný prínos pre niektoré skupiny (napríklad zvýšenie nezdaniteľnej časti základu u dane z príjmov fyzických osôb, skrátenie lehoty na vrátenie nadmerných odpočtov u DPH zo 60 na 30 dní a zníženie poistného do rezervného fondu solidarity pre SZČO)
  2. „zásuvkové“ opatrenia veľkých zásahov a záťaží ekonomiky – pretvarujúce sa ako „protikrízové“, ktoré vláda plánovala už predtým, napríklad veľké investičné projekty, realizované prostredníctvom PPP projektov, dotácie (oficiálne nazývané návratné finančné výpomoci) dlhodobejšie neefektívnym podnikom (š. p. Lesy SR, ŽS Cargo a ŽSR) a regulácie dodávok a cien energií, plynu a tepla.
  3. sociálno-inžinierske protikrízové opatrenia – krátkodobé, dočasné, selektívne opatrenia, ktoré majú z daní relatívne rýchlo zmierniť dosahy krízy (šrotovné, podpora biomasy, podpora na zamestnávanie v tzv. sociálnych podnikoch, príspevky na podporu udržania pracovných miest a mnohé ďalšie).

Duch centrálneho plánovača a regulátora sála najmä z opatrení v druhom a treťom bloku a z vládou stanovených cieľov týchto opatrení: „podporiť ekonomický rast“, „stimulovať dopyt“ a „udržať zamestnanosť“.

„Šrotovné,“ „sociálne podniky“ a iné mementá

Ilúziu udržateľného dosiahnutia takýchto cieľov fiškálnym stimulovaním možno uviesť na príkladoch niektorých z protikrízových opatrení z tretieho bloku.

Mementom z opatrení, od ktorých vláda očakáva podporu ekonomického rastu, je „šrotovné“ – príspevok z daní na zničenie starého a kúpu nového auta. Prínos ničenia na rast bohatstva sa logicky nedá zdôvodniť, opak však áno. Možno sa odraziť od „omylu rozbitého okna“ z kultovej eseje ekonomického myslenia Čo je vidieť a čo nie je vidieť od Frédérica Bastiata a doplniť ho o rozmer z daní financovanej motivácie (zámerného) ničenia.

V prípade „šrotovného“ dochádza k tomu, že vlastníci starých áut sú z daní (aj) iných motivovaní dať ničiť svoje (aj funkčné auto) a kúpiť si nové. Ide tak o vynútené nákupy z úspor alebo úverov na úkor iných nákupov a budúcich úspor. Majitelia týchto áut mohli naložiť s peniazmi podľa vlastného uváženia produktívnejšie, a to aj vo vzťahu k budúcnosti (mohli viac šetriť a/alebo sa nezadlžovať). Ich zvýšený dopyt po autách je, resp. bude kompenzovaný zníženým dopytom v iných segmentoch ekonomiky. S dotáciou sú navyše spojené aj dodatočné náklady.

Šrotovné preto znamená dočasnú pomoc niektorým vlastníkom áut a automobilovým firmám (viac Česku a Nemecku ako na Slovensku) na úkor ostatných daňovníkov, straty hodnoty zničených áut pre spoločnosť, dodatočných nákladov spojených s dotáciou a neefektívnosti z umelého presmerovávania zdrojov a dopytu v ekonomike. Šrotovné tak je zbytočným míňaním prostriedkov z daní. Jeho výsledkom je pre spoločnosť celková strata, nie prínos. Ide preto o „hru so záporným súčtom“. Absurdnosť tohto vylobovaného opatrenia si možno predstaviť zdôvodniteľnou lavínou záujmov iných o to isté: daňový príspevok na ničenie a obnovu televízorov, práčok, počítačov, či okien.... „Zadržte prosím a posudzujte aj to, čo nie je vidieť!,“ by mohol znieť Bastiatov odkaz dnešným politikom. K nemu pridajme: „Zošrotujte radšej šrotovné a všetky perverzné motivácie ničiť.“.

Vlády však takého hlasy nepočúvajú. Slovenská vláda nie je výnimka a v záujme zmiernenia krízy prijíma ďalšie ekonomicky absurdné opatrenia. Na udržanie zamestnanosti sú takými podpora z daní na zamestnávanie v „sociálnych podnikoch“ a príspevky na podporu udržania pracovných miest. Kým prvé znamená podporu umelo živených firiem, ktoré zamestnávajú aspoň 30% „znevýhodnených“, tak druhé znamená vládnu podporu na uhrádzanie sociálnych odvodov na umelo držané miesta. V oboch prípadoch ide o morálny hazard a deformovanie konkurenčného prostredia. Absurdnosť takéhoto zasahovania do konkurencie dokumentuje aj to, že konkurent z daní prispieva konkurentovi na podporu, napríklad hypoteticky firma O.K. prispeje sociálnemu podniku E.T.

Morálny hazard však podporujú aj mnohé ďalšie opatrenia, ktoré vláda prijímala v „boji s krízou“, napríklad neobmedzené ručenie za vklady v bankách, či vyššiu podporu na bezúročné pôžičky na úvery na zatepľovanie.

Negatívne dôsledky a mýtus vládnych stimulov

Nesystémové a krátkodobo orientované vládne opatrenia, zamerané na stimulovanie dopytu, ekonomického rastu a udržanie zamestnanosti dočasne z daní stlmia niektorým dosahy krízy na úkor ostatných v súčasnosti a všetkých v budúcnosti, a to vo finančnom, ako aj nefinančnom, vyjadrení.

Odrazme sa od dvoch základných ekonomických zákonitosti, od ktorých možno odvodiť finančné a nefinančné dôsledky vládnych opatrení a ktoré spochybňujú mýtus stimulovania celkového dopytu a ekonomického rastu verejnými financiami (fiškálnym impulzom, resp. stimulom). Prvá znamená, že „neexistuje nič také ako obed zadarmo,” teda že v ekonomických vzťahoch vždy niekto za niečo platí. Druhá pripomína, že vláda netvorí nové zdroje a hodnoty, iba prerozdeľuje už vytvorené a vynútením získané zdroje. „Fiškálny stimul” je preto vždy len „presunom peňazí z pravého vrecka ekonomiky do ľavého” , teda presmerovaním vytvorených zdrojov, ktoré je platené z terajších alebo budúcich daní ich platcami.

Finančné dôsledky vládnych protikrízových pokusov znamenajú pre daňovníkov značnú zaťaž. Iba priame rozpočtové dopady protikrízových balíčkov na roky 2009 a 2010 vyčíslilo ministerstvo financií na 1,5 mld. eur (2,5% HDP). Z nich môžu výdavky zodpovedať približne 0,6 mld. eur v tomu roku, čím by došlo ešte k výraznejšej výdavkovej expanzii ako bola na rok 2009 v rozpočte naplánovaná (nárast verejných výdavkov výrazne nad infláciou). Je nepravdepodobné, že vláda dokáže dostatočne viazať iné výdavky, aby kompenzovala nárast výdavkov, ktorý spôsobila, resp. aj nepriame dopady krízy na rozpočet.

Balíčky opatrení môžu spolu s nepriamymi dopadmi krízy – nižších daňových a odvodových príjmov (podľa Ministerstva financií SR o viac ako 1,2 mld. eur, teda 1,6% HDP) a vyšších sociálnych výdavkov (napríklad kvôli rastúcej nezamestnanosti) znamenať vyšší deficit verejných financií v roku 2009 ako sa v rozpočte plánoval: nad úroveň 5 % HDP. V roku 2010 ako poslednom roku tohto volebného obdobia nemožno očakávať nižší deficit verejných financií.

Takéto zhoršené výsledky vo verejných financiách podstatne zvýšia verejný dlh a prenesú dodatočnú záťaž na daňovníkov, ktorú budú aj s úrokmi v budúcnosti znášať. Tá obmedzí ich disponibilné zdroje, potrebné aj budúce investovanie a ekonomický rast. Vláda však realizuje aj ďalšie programy, ktoré sú skrytými dlhmi a záťažami do budúcnosti, najmä veľké diaľničné a iné projekty realizované formou PPP projektov, či „návratné“ finančné výpomoci š. p. Lesy a ďalším.

Nefinančné dôsledky vládnych protikrízových opatrení v kontexte prenášanej záťaže na daňovníkov a obmedzeniach ich zdrojov napovedajú, že vládne balíčky nebudú udržateľným stimulom, ale brzdou, ekonomického rastu. V duchu zákonitosti „presmerovávania“ vytvorených zdrojov centrom ide nielen o prerozdeľovanie, ale aj o presúvanie zdrojov z produktívnejších do menej produktívnych segmentov v ekonomike, teda „hru so záporným súčtom“ . Fiškálne stimuly tak znižujú objem a demotivujú tvorbu produktívneho kapitálu.

Zákonitým systémovým dôsledkom makroekonomického stimulovania dopytu a ekonomiky verejnými financiami je (minimálne po určitom čase) obmedzenie tvorby zdrojov a brzdenie ekonomickej výkonnosti.Vládni politici však presviedčajú ostatných o proticyklickom zázraku vládnych stimulov. Napríklad, Ministerstvo financií SR vypočítalo, že fiškálny impulz ako upravený deficit verejných financií prispeje k zvýšeniu „agregátneho dopytu“ 2,4% HDP a k zvýšeniu rastu HDP prispeje 1,3 percentuálnymi bodmi. Príspevok k HDP sa opiera o keynesiánsky multiplikačný efekt, ktorý matematicky predpokladá, že vyšší sklon k spotrebe a napríklad zvýšené verejné výdavky prispejú k zvýšeniu ekonomického rastu…

Práve „keynesovský multiplikátor“ je podľa Pascala Salina príkladom mechanistického prístupu, ktorý vlády na ľuďoch odskúšavajú. Salin uvádza, že: „stačí vraj zvýšiť verejné výdavky, aby sme niekoľkonásobne zvýšili hrubý domáci produkt. Tento prístup je hlboko zakorenený v ľudských mysliach, lebo sa zhoduje so scientistickým mýtom, ktorý spočíva vo viere, že je možné mať vládu nad všetkými...“ .

Pascal Salin dopĺňa vyvrátenie predstavy zvýšenia spotreby na úkor úspor ako príspevku pre ekonomický rast: „úspory nepredstavujú obmedzenie prostriedkov, ale ich presun od jedného použitia (spotrebiteľom) k inému (investorom). Neexistuje investovanie bez úspor a dlhodobejšie udržateľný ekonomický rast bez investovania. Predstava oživenia ekonomík zvyšovaním spotreby, ktorú prinieslo keynesiánstvo, je zhubná“. Stimulovanie dopytu skutočne presmerováva aj zdroje z úspor na spotrebu. Tieto prostriedky môžu ľuďom a firmám v blízkej budúcnosti chýbať, aj na súkromné investície, ktoré zvyšujú produkčnú kapacitu ekonomiky.

Spomedzi ďalších vážnych nefinančných dôsledkov uveďme ešte narušenie ekonomickej kalkulácie, vysielanie falošných signálov a ilúzií, deformovanie ekonomických (osobitne cenových) signálov, deformovanie konkurencie a trhu, selektívne podporovanie jedných na úkor iných a narušenie trhovej diferenciácie (trhovej odmeny úspechu a trhového trestania chybných rozhodnutí).

Spoločným negatívnym dôsledkom vládnych stimulov ekonomiky je posilnenie centrálneho plánovača a regulátora, ktorý za ostatných rozhoduje, napríklad o tom, kde a na čo použiť nimi vytvorené zdroje. Dôsledkom toho je nielen zníženie efektívneho rozhodovania a demotivácia tvoriť bohatstvo, ale aj obmedzovanie osobnej slobody.

Vládne protikrízové balíčky tak prinášajú namiesto zmiernenia dosahov krízy jej prehĺbenie v podobe dodatočných nákladov a značnej záťaže a obmedzovanie dnešnej a najmä budúcej slobody a prosperity. Krátkodobo pomôžu selektívne niektorým, ale strednodobo a dlhodobo sú univerzálne neúčinné a škodlivé (okrem niektorých čiastkových a dočasne prínosných), pričom väčšina z nich je zbytočným míňaním peňazí daňovníkov.

Záver

Cena za dnešné „záchranné protikrízové vesty vládnych záchranárov“ je preto vysoká: cez umelé podporovanie spotreby na úkor úspor, prenášanie značnej záťaže (vrátane inflačnej v prípade väčšieho prílevu eurových peňazí) na ľudí a problémov na vlády do budúcnosti, podporovanie morálneho hazardu (nezodpovednosti) až po deformovanie základných princípov trhu a konkurencie (tým aj brzdenie prosperity) a koncentráciu moci a obmedzovanie osobnej slobody.

Takéto negatíva môžu dlhodobo pretrvávať, keďže ekonomická kríza môže byť ešte veľa rokov zámienkou pre vládne zásahy. História potvrdzuje, že čím viac vlády a centrálne banky „riešia“ krízu jej prvotnými príčinami (zásahmi do trhu), tým býva kríza hlbšia a trvá dlhšie.

Rozumné by bolo poučiť sa z minulosti a neopakovať chyby vtedajších politík, ktoré priniesli zhubné dôsledky. Poučné sú aj príklady z americkej histórie. Zatiaľ čo kríza prejavená v roku 1921 trvala iba jeden rok, tak Veľká depresia pretrvávala v rôznej intenzite od októbra 1929 do konca 30-tych rokov 20. storočia. Dôvodom bolo, že kým v prvom prípade vláda nezasahovala a nechala ostatných sa vyrovnať s problémami, tak v druhom prípade vlády za čias prezidentov Hoovera a Roosevelta masívne zasahovali a „zachraňovali a stimulovali ekonomiky“. Tým krízu značne prehĺbili, predĺžili a následne spôsobili vážne dlhodobé negatívne dôsledky: obmedzovanie slobody, koncentráciu moci, trvalú existenciu nových “dočasných” vládnych a iných centrálnych inštitúcií a regulácií, ako i napríklad vytlačovanie súkromných aktivít vládnymi a finančné problémy spojené s rastom daňového zaťaženia a verejných dlhov). Príčiny a priebeh Veľkej depresie (so zameraním na jej prvé obdobie do roku 1933) približuje napríklad Murray Rothbard v knihe America´s Great Depression.

Neopakovať chyby z minulosti a nepodľahnúť dnešným mýtom, napríklad mýtu účinnosti vládnych stimulov, predpokladá opierať sa o poznanie základných ekonomických zákonitostí, zdravý rozum, skepsu k poznaniu jednotlivca a k možnostiam vlád, či centrálnych bánk.

Špecifický liek na finančnú krízu a ani na zmiernenie jej dosahov neexistuje. Namiesto snahy o stimulovania ekonomiky verejnými financiami a vymýšľaniu krátkodobo orientovaných sociálno-inžinierskych balíčkov by však dosahy krízy účinne zmiernili štandardné, systémové opatrenia, ktoré prinášajú dlhodobý prospech ľuďom v ekonomike vždy, ale v čase krízy majú ešte väčšie opodstatnenie.

Za systémovo účinné považujem dlhodobo zamerané opatrenia na vytvorenie trhového prostredia motivujúceho tvorbu zdrojov, úspor a zamestnávania (sa) . Znamená to dať možnosť podnikajúcim aj nepodnikajúcim „vyhrabať sa“ z dosahov krízy stimulmi zdola, nie zvyšovaním vládneho zasahovania do ich rozhodovaní „živiť“ ilúziu účinného stimulovania ekonomiky zhora. Namiesto preferovania a vládneho podporovania spotreby (súčasnosti) na úkor úspor (budúcnosti) zvoliť opačný prístup: trhovo konformnú podporu úspor.

Tomu by napomohli vzájomne prepojené kroky nasmerované na:

  1. podstatný ústup vlády z ekonomiky (zásadné zníženie úlohy vlády, jej spotreby a zasahovania do životov ľudí)

  2. ponechanie domácnostiam a firmám čo najviac slobody v rozhodovaniach a čo najviac finančných zdrojov (nechať zdroje, tam kde sa tvoria, nie z centra ich presúvať) a

  3. liberalizáciu a dereguláciu trhov a iné podmienky zdravého podnikateľského prostredia.

Spomeňme najmä nasledovné dlhodobo účinné kroky na zmiernenie dosahov krízy: zásadné redukovanie verejných výdavkov, zníženie daní a najmä podstatné znižovanie a odbúravanie sociálnych odvodov, podmienky na zlepšenie vymáhateľnosti práva a odbúravanie vládnych regulácií trhov, napríklad na trhu práce úpravami Zákonníka práce a zrušením minimálnej mzdy (viac napríklad v mojom článku Kríza ako zámienka pre kolotoč štátnych zásahov).

Ilúziou by bolo očakávať, že sa slovenská vláda (tak ako aj ktorákoľvek iná) dobrovoľne podujme realizovať obdobné dlhodobo zamerané trhové reformy, ktoré by podstatne znižovali jej vplyv a manévrovací priestor v ekonomike.

Význam však má neustále opakovať, že nikto nemá „čarovný prútik“ na vyriešenie finančnej krízy a jej dosahov, že nijaká vláda nemôže použiť špecifické opatrenia na účinné zmiernenie jej dosahov a naopak, že také jej snahy sú neúčinné a pre všetkých strednodobo a dlhodobo škodlivé. A čo je podstatné, že za prijaté opatrenia z vládnych balíčkov draho zaplatíme a viac si už naozaj neželáme. Preto by odkaz à la Bastiat mohol znieť: „Zadržte prosím a nerozširujte balíčky o ďalšie sociálno-inžinierske opatrenia!“

Autor je ekonóm KI.

Článok je napísaný na základe prezentácie autora na konzervatívnom klube Finančná kríza a Slovensko. Pomôžu balíčku proti kríze?, ktorý sa konal dňa 2. júna 2009. Viac informácií o konzervatívnom klube, vrátane videozáznamov a prezentácií, nájdete tu.

Článok bol pôvodne uverejnený dňa 9. júna 2009 na blogu KIosk a nájdete ho tu.


Použité zdroje:


BASTIAT, F. ([1850] 1998): Co je vidět a co není vidět. Praha, Liberální institut, Centrum liberálních studií.


DOWD, K. (2009): Moral Hazard and the Financial Crisis. Cato Journal, Vol. 29, No. 1, s. 141-166.


GONDA, P. (2008): Finančná kríza: dôsledok viditeľnej ruky štátu. Konzervatívne listy 10/2008 a TREND z 23. októbra 2008.


GONDA, P. (2009): Finančná kríza ako zámienka pre kolotoč štátnych zásahov. Konzervatívne listy 3/2009 a TREND 12/2009 z 26. marca 2009.


HAYEK, F. A. ([1973] 1994): Právo, zákonodarství a svoboda. 1. vydanie. Praha, Academia.


ROTHBARD, M. ([1963] 2000): America´s Great Depression. The Ludwig von Mises Institute.


SALIN, P. [2000]: Existuje liberální makroekonomická politika? Preklad z knihy Libéralisme (2000).


Správa o dopadoch finančnej a hospodárskej krízy na ekonomiku SR a kvantifikácia fiškálneho impulzu. Vláda SR. Bratislava, 2009.

 

http://www.ake.institute.sk/

http://www.cato.org/

http://www.finance.gov.sk/

http://www.vlada.gov.sk/

http://www.konzervativizmus.sk/

http://www.libinst.cz/novinky.php

http://www.mises.org/

http://www.iness.sk/

 

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.