Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Kríza ako zámienka pre kolotoč štátnych zásahov

(dňa 1.4.2009 v sekcii články)

“Hlavne konať, čím rýchlejšie a razantnejšie, tým lepšie!,“ počujú a aj počúvajú politici počas krízy hlasy voličov a záujmových skupín. Preto zasahujú a v USA, Európe či inde horlivo predkladajú čo najviac viditeľné „riešenia“ finančnej krízy: štátne zásahy do konkurencie a trhu.
Na Slovensku tiež v tomto duchu protikrízové opatrenia pribúdajú. Vyvolávajú zdanie účinného zmierňovania dosahov krízy, hlbší pohľad to však vyvracia a odhaľuje niečo iné.

Neúčinné a škodlivé vládne opatrenia

Slovenské protikrízové balíčky priniesli desiatky čiastkových opatrení bez spoločného zamerania na systémové zmiernenie dosahov finančnej krízy. Zdá sa, že ich jediným spoločným menovateľom je deklarácia akcieschopnosti vlády. Neprekvapuje, že v nich dominujú opatrenia s krátkodobými a viditeľnými efektmi nad návrhmi na zásadné reformné zmeny s dlhodobou účinnosťou.

Zdanlivo pozitívne vyznievajú niektoré opatrenia ponechávajúce viac peňazí vo vreckách ľudí, napr. nepatrné zvýšenie nezdaniteľnej časti základu dane z príjmov fyzických osôb a zníženie sadzby odvodu živnostníkov do rezervného fondu solidarity o 2,75% z vymeriavacieho základu. Vytvárajú však iba ilúziu reálnej podpory, keďže ide o čiastkové a dočasné opatrenia, prinášajúce zanedbateľný úžitok niektorým skupinám obyvateľov. Ekonomicky opodstatnená, ale nedostatočná, je snaha vlády o škrty v spotrebe rozpočtových kapitol. Avizované ušetrené prostriedky (cca 330 mil. eur) však plánuje rozpustiť v nových výdavkových programoch.

Závažné ekonomické a iné dlhodobé negatíva vyplývajú z väčšiny prijímaných protikrízových opatrení, ktoré majú z našich daní a odvodov „podporiť“ ekonomiku, najmä udržať zamestnanosť a „stimulovať“ dopyt. Čoraz viac z nich vytŕča duch centrálneho plánovača a regulátora, ktorého jedným z hlavných cieľov je slovami premiéra Fica „bojovať za každé zamestnanecké miesto“. Napriek mementom z histórie (aj tej našej z obdobia pred Novembrom 1989), či varovaniam Friedricha Hayeka o dôsledkoch nerešpektovania „hraníc rozumu a poznania jednotlivca“ spúšťajú konštruktivistický kolotoč zásahov centra.

Vládni sociálni inžinieri „plodia“ zásahy do trhu, ktoré vyhovujú rôznym záujmovým skupinám: odborom, vybraným podnikom či zástupcom segmentov ekonomiky (napr. automobilovému priemyslu). Z najvypuklejších dočasných vládnych „podpôr“, z daní deformujúcich podnikateľské prostredie, pripomeňme dotáciu do tzv. sociálnych podnikov (umelo živených firiem, ktoré zamestnávajú aspoň 30% „znevýhodnených“), vládnu pomoc neefektívnym štátnym železniciam, šrotovné (finančnú podporu na obmenu starých áut novými) a príspevok na podporu udržania zamestnanosti (uhrádzanie odvodov za umelo držaných zamestnancov).

Ilúzia pomoci

Vláda prijíma opatrenia proti konkurencii, zdravému podnikateľskému prostrediu a proti podstate (nielen) ekonomickej logiky, predpokladajúcej posudzovanie kroku aj z pohľadu dlhodobých, nielen bezprostredných dôsledkov a posudzovanie dopadov na všetkých v spoločnosti, nielen na jednu skupinu. Presmerovávaním peňazí z daní k vybraným subjektom poskytuje krátkodobú „výhodu“ jedným na úkor iných a v dlhodobom horizonte znamená negatívne dôsledky pre všetkých, aj pre „podporovaných“.

Väčšina dočasných vládnych opatrení môže priniesť účinky podobné, aké prináša dávka drogy narkomanovi, ktorá mu dáva falošné signály a ilúzie dočasnej pomoci a oživenia, ale po skončení jej účinnosti mu ostane len väčšia závislosť a horší stav ako predtým. Aj selektívna vládna „pomoc“ vyvoláva u „podporovaných“ závislosť, ktorej sa nechcú vzdať. História potvrdzuje, že dočasne zavedené vládne programy sa zväčša menia na trvalé. Tak to bolo i v čase Veľkej depresie v 30. rokoch 20. storočia. Selektívne podpory na trhu rozširujú aj neetické očakávania a záujem iných o obdobnú vládnu podporu.

Slovenské balíčky opatrení na udržanie zamestnanosti a „stimulovanie“ dopytu predstavujú nesystémové pokusy, ktoré na úkor budúcnosti dočasne utlmia niektoré dosahy krízy, ale dlhodobejšie prehĺbia jej problémy a prinesú ďalšie negatívne dôsledky. V dlhodobejšom horizonte napríklad môžu odčerpať zdroje z produktívnejších segmentov ekonomiky, priniesť vysoké náklady ich v financovania, zníženie racionálneho a efektívneho rozhodovania na základe falošných informácií a nižšiu tvorbu zdrojov a pracovných miest. Nezamýšľanými negatívnymi dôsledkami obdobných opatrení je tiež obmedzovanie slobody. Optikou ekonómie a osobnej slobody tak slovenské protikrízové opatrenia vyznievajú ako dlhodobo neúčinné a škodlivé, väčšina z nich je zbytočným míňaním peňazí daňovníkov.

Systémová alternatíva

Nijaká vláda nemá a ani nemôže mať v rukách špecifický liek na liečbu krízy. Dlhodobo účinne zmierniť jej dosahy by bolo možné realizovaním univerzálnych systémových opatrení, ktoré prinášajú dlhodobý prospech vždy, ale v čase krízy nadobúdajú ešte väčšie opodstatnenie. Ich spoločným smerovaním by malo byť zníženie úlohy vlády, jej spotreby a zasahovania do životov ľudí a ponechanie domácnostiam a firmám čo najviac ekonomickej slobody a finančných zdrojov.

Takéto opatrenia by mohli byť súčasťou systémovej reformy verejných financií na dosiahnutie minimálnej vlády s nízkym zaťažením daňovníkov a liberalizácie a deregulácie trhov a iných podmienok zdravého podnikateľského prostredia.

Z pohľadu systémovej reformy verejných financií by sa vláda mala vyvarovať krátkodobo orientovaných výdavkových a iných sociálno-inžinierskych balíčkov selektívne zasahujúcich do konkurencie a trhu. Naopak, mala by zásadným redukovaním verejných výdavkov šetriť, obmedziť spotrebu a investície, znížením a odbúraním deficitu verejných financií a nenaštartovaním finančne náročných projektov nezadlžovať daňovníkov do budúcnosti a podstatným znížením odvodového a daňového zaťaženia nechať ľuďom viac z vytvorených zdrojov.

Nutným základom reformy verejných financií by mali byť podstatné škrty verejných výdavkov, nie iba „hra“ s ich štruktúrou. To by mohlo byť podložené zmrazením objemu verejných výdavkov na minuloročnej úrovni, resp. aspoň zastavením ich rastu na úrovni očakávanej inflácie. Účinným opatrením vo verejných financiách na zmiernenie dosahov krízy by bolo razantne redukovať a odbúravať sociálne odvody a znižovať k nim prislúchajúce verejné výdavky. To by prispelo k zvyšovaniu čistých miezd zamestnancov, produktívnych pracovných miest a k znižovaniu finančných bariér podnikania.

Podnikateľskému prostrediu a celej ekonomike na Slovensku by pomohlo aj odbúravať (nie zavádzať ďalšie) vládne regulácie trhov, osobitne na trhu práce úpravami Zákonníka práce a zrušením minimálnej mzdy. Práve systémové ekonomické zmeny, ktoré zabezpečia, že ekonomické subjekty (napríklad pracovná sila) a ekonomické signály (ako ceny) dokážu pružne reagovať na externé šoky, môžu reálne zmierniť negatívny vplyv krízy na ekonomiku Slovenska, napríklad v podobe nezamestnanosti. Nemenej dôležitými faktormi sú ďalšie podmienky zdravého podnikateľského prostredia, napríklad na zlepšenie vymáhateľnosti práva a zníženie administratívnych bariér podnikania.

Kríza ako zámienka

S pribúdajúcimi sociálno-inžinierskymi návrhmi sa vynára podozrenie, že kríza sa pre vládu stáva vhodnou zámienkou na roztočenie kolotoča štátnych zásahov. Potvrdzujú to aj nedávno prezentované zmeny v súkromnom dôchodkovom sporení, vrátane výrazného zníženia poplatkov za správu úspor. Krízy sa aj v minulosti stávali vhodnou zámienkou na vytváranie vládnych inštitúcií a regulácií, tým aj na koncentráciu moci a obmedzovanie slobody. Mementom sú najmä dôsledky keynesiánskej „liečby“ Veľkej depresie.

Ak vlády chcú v čase kríz konať, tak by ich mohli využiť ako zámienku na reformy vytvárajúce podmienky neobmedzovaného fungovania slobodného trhu, vlastníctva a konkurencie. Ak naopak majú tendenciu konať s dočasnými a viditeľnými efektmi (ako je zvykom), tak by radšej v kríze nemali robiť nič, nespôsobovať škody a nechať ostatných popasovať sa s jej dosahmi.

Autor je ekonóm Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika.

Článok bol uverejnený v mesačníku Konzervatívne listy 3/2009 a v skrátenej verzii v týždenníku TREND 12/2009.

Článok je možné podporiť na vybrali.sme.sk

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.