Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Zvládanie rôznorodosti: príklad Švajčiarska

(dňa 6.6.2008 v sekcii Cudzie texty)

Švajčiarsko je niektorými vnímané ako krajina, ktorá sa neférovo priživuje na zvyšku Európy na jej účet, no inými očami môže byť vnímané tiež ako fascinujúci príklad tvrdej a pomerne úspešnej nezávislosti voči Európskej únii (EÚ). Dovoľte mi najprv venovať sa tejto otázke a potom prejsť k tomu, čo považujem za skutočné tajomstvo švajčiarskeho úspechu – rozsiahlu rôznorodosť.

Európska komisia strávila posledných desať rokov kritizovaním švajčiarskeho daňového systému, obviňujúc ho najprv z toho, že je daňovým rajom a najnovšie, že predstavuje neférovú konkurenciu lákajúc prostredníctvom nízkych daní mobilné produktívne zdroje. Švajčiarska federálna vláda odpovedala na tieto útoky zmenou niektorých daňových zákonov, no zanedlho už nebude mať politický priestor pre ďalšie kroky, keďže daňová zvrchovanosť je na úrovni kantónov (v krajine s populáciou 7,5 milióna je ich 26). No a v kantónoch prevláda názor, že ich daňový režim je otázkou, ktorú nemá čo riešiť ktokoľvek iný, ako oni sami.

Niektoré švajčiarske kantóny uplatňujú „štíhlu“ vládu a nízku úroveň osobného a firemného zdaňovania, kým iné sú na úrovni európskych noriem s postojom „vysoké dane a veľké míňanie“. Zaujímavá je tá rozsiahla rôznorodosť typov vlád, ktoré môžete vo Švajčiarsku nájsť. No nielenže tu neexistuje snaha o daňovú harmonizáciu v rámci Švajčiarska, no zároveň je nespochybniteľným a viditeľným javom, že táto rôznorodosť demokratických rozhodnutí nezabránila Švajčiarsku stať sa bohatým. Ako zvláštne to znie, keď na strane druhej počúvate z Bruselu, že je to práve „harmonizácia,“ ktorá urobí hospodársku súťaž na európskej úrovni slobodnejšou, spravodlivejšou a transparentnejšou.

Než sa pustíme do skúmania otázky harmonizácia alebo rôznorodosť, dovoľte mi zmietnuť zo stola názor, že švajčiarska prosperita spočíva v „pytliačení“ na úsporách ľudí z iných krajín. Po mnoho, mnoho rokov si Švajčiarsko udržiava značný prebytok v obchodnej bilancii. Tento fakt v sebe nevyhnutne zahŕňa deficit na kapitálovom účte. Inými slovami, Švajčiarsko je podstatným čistým dodávateľom kapitálu pre zvyšok sveta. Mimochodom, toto je správna a vhodná úloha rozvinutej a investične náročnej ekonomiky, kde je návratnosť kapitálu v porovnaní s inými krajinami nízka.

Švajčiarsko, to je viac než len výnosy z nových technológií či z vysoko produktívnych aktivít vo viacerých spoločnostiach svetovej úrovne. V skutočnosti sa špecializuje a obchoduje v závislosti na svojej dynamickej a neustále sa meniacej komparatívnej výhode v rámci politiky voľného obchodu orientovanej na medzinárodný obchod (s výnimkou poľnohospodárskych produktov).

Prečo sa Švajčiarsko nikdy nestalo zástancom protekcionizmu? Jednou z možných hypotéz je, že vnútorná politika Švajčiarska by to nikdy nedovolila. Každý z kantónov horlivo súťaží, aby prilákal investície a vo všeobecnosti ekonomickú aktivitu z iných kantónov a z celého sveta, avšak obchodný protekcionizmus na švajčiarskej úrovni by nevyhnutne viedol k zvýhodňovaniu jedných kantónov pred inými, tým by bol uznaný za nelegitímny a neujal by sa.

Slovami ústavy, švajčiarske kantóny sa sami považujú za suverénne štáty. Vo vzťahu k federálnej vláde sú na tom podobne ako členské štáty EÚ voči únii: skutočná suverenita je v nich. Švajčiarska federálna vláda nemá ani právo zdaňovať. Táto právomoc je na ňu dočasne delegovaná kantónmi a po dekáde sa jej platnosť obnovuje.

Práve kvôli úpornému pridržiavaniu sa suverenity týchto, povedzme si otvorene, veľmi malých politických jednotiek (najmenším je kantón Appenzell s 15 000 obyvateľmi a najväčším je Zürich s 1,2 milióna obyvateľmi) Švajčiarsko celkom prirodzene rešpektuje princíp subsidiarity: iba to, čo naozaj nie je možné efektívne dosiahnuť na úrovni kantónov, sa uskutočňuje na federálnej úrovni. Federálna vláda je zodpovedná za nie viac než 30% verejných výdavkov, zvyšok je určovaný kantónmi a obcami (municipalitami). Ukazuje sa, že iba malý počet záležitostí je potrebné centralizovať a väčšinu je možné vyriešiť na úrovni jednotlivých kantónov. Je potrebné mať na pamäti, že Švajčiarsko zahŕňa štyri jazykové a kultúrne jednotky, dve z hlavných náboženstiev a úspešne premosťuje rozdiely medzi severnou germánskou a južnou románskou časťou Európy.

Nevyhnutný dôsledok tejto skutočnosti je neuveriteľná rôznorodosť Švajčiarska. Nie je to tak, že by si obyvatelia Švajčiarska neboli vedomí všetkých argumentov v prospech harmonizácie na federálnej úrovni – zjednodušenia, transparentnosti, nižšími transakčnými nákladmi, úsporami z rozsahu a pod. –podľa ich úsudku sú však prínosy harmonizácie a centralizácie nižšie ako ich náklady.

Švajčiari k tomuto názoru nedospeli komplikovanou ekonometrickou analýzou. Oni jednoducho hlasujú, a to nie raz za štyri či päť rokov, ale každé dva alebo tri mesiace. Ďalšou úžasnou črtou Švajčiarov je, že si užívajú plody priamej demokracie. Švajčiari neprestajne hlasujú na úrovni federácie, kantónov a obcí o všemožných záležitostiach. Oni sú kolektívnym „suverénom“ a zvolení zástupcovia sa musia podrobiť ich rozhodnutiam. Ak je zvolená vláda nepozorná a nesprávne posúdi postoj „suveréna,“ hŕstka občanov môže zahájiť konanie referenda a v prípade úspešnosti môže prinúť vládu zmeniť jej postoj. Prirodzeným výsledkom toho všetkého je opäť neobyčajný stupeň rôznorodosti od kantónu ku kantónu. Obyvatelia Švajčiarska by nikdy nehlasovali za zmenu tohto systému. Uprednostnia radšej život s nevýhodami rozdielnych zákonov, regulácií, vzdelávacích systémov a pod., než by mali zavrhnúť svoje zdedené práva na sebaurčenie. A práve kvôli tomu sú naozaj výnimoční.

Nesnažím sa tu povedať, že iné krajiny majú prijať túto úžasnú formu demokracie – to je očividne nemožné. Vládnuca politická trieda v bežnej zastupiteľskej demokracii by nikdy nedovolila takéto prevedenie moci na ľudí. To, čo sa snažím povedať, je, že rôznorodosť, ktorú tento systém priniesol neučinila Švajčiarsko chudobným. Práve naopak – pomohla Švajčiarsku zbohatnúť. Konštitučný rámec Švajčiarska núti každý z kantónov starostlivo prispôsobiť svoje daňové a regulačné prostredie systému prebiehajúcej inštitucionálnej konkurencie medzi kantónmi. Výsledkom je, že Švajčiarsko patrí v súčasnosti medzi krajiny s najnižšími daňami, pričom zároveň ponúka verejné služby prvotriednej kvality. Je atraktívne pre investorov. A to je presne to, čo trápi Nemecko, Francúzsko, Taliansko a ostatných členov EÚ a vedie k nespočetným sťažnostiam zo strany EÚ voči neférovej daňovej konkurencii.

Nech už bude výsledok tohto sporu akýkoľvek, švajčiarsky paradox by nemal byť opomenutý: kedykoľvek EÚ navrhuje harmonizáciu v mene efektivity, transparentnosti a úspory z rozsahu, pamätajte, že inštitucionálna konkurencia vždy tromfne harmonizáciu. A je tiež demokratickejšia...

Autorka je profesorkou ekonómie na Fakulte ekonomických a sociálnych vied Ženevskej univerzity, viceprezidentkou a bývalou prezidentkou Mont Pèlerin Society (2004-2006).

Preložil Ľuboš Mikuška.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2008.

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.