Sociálne odvody : aký problém?

Za najväčšie rozpočtové riziko na budúci rok minister financií Ivan Mikloš označil Sociálnu poisťovňu. Nie je to prekvapenie. Jej aktuálne „hospodárenie“ a finančné nároky do budúcnosti ho na to oprávňujú. Prekvapením však je, že svorne s ministrom práce a sociálnych vecí Ľudovítom Kaníkom týmto argumentujú proti výraznejšiemu zníženiu sociálnych odvodov. Znamená to, že vláda nepovažuje vysoké odvodové zaťaženie obyvateľov za problém, ktorý by mala prioritne a razantne riešiť? To by naozaj bola zlá správa pre nás všetkých, platiteľov povinných odvodov. Pripomeňme, že tých takmer 50 percent hrubej mzdy, ktoré zamestnanci a zamestnávatelia odvádzajú ako sociálne a zdravotné odvody, patrí k najvyšším v OECD. Našťastie, okrem niektorých ekonómov si aj podnikatelia čoraz viac uvedomujú a verejne prezentujú, že práve sociálne odvody sú hlavnou finančnou bariérou podnikania a vytvárania nových pracovných miest. Podľa štúdie Malé podnikanie 2004 sa väčšina podnikateľov vyjadrila, že „najväčšou prekážkou podnikania sú odvody a najnaliehavejšou úlohou vlády by mala byť ich redukcia.“ Vo vzťahu k nezamestnanosti vystihuje postoje podnikateľov napríklad nasledovná odpoveď: „Nepočítam s prijímaním nových zamestnancov. Z čoho by som za nich platil odvody?“ Podnikatelia trafili klinec po hlavičke. Dôsledkom veľkých odvodov sú prílišné náklady (odvodová zaťaženosť) a demotivácia zamestnávateľov oficiálne zamestnávať – a naopak, prevrátená motivácia zamestnávať načierno, prípadne neplatiť odvody. Priemerné daňové a odvodové náklady na celkových nákladoch práce tvoria približne 52 percent. To znamená, že z každej stokoruny nákladov na pracovnú silu pracovník dostane iba 48 korún. Zvyšok sa „stratí“ v povinných platbách, pričom veľkú časť z toho odvádza priamo zamestnávateľ, takže zamestnanec vlastne ani netuší, koľko zamestnávateľa stojí jeho práca. Okrem iného to má za následok aj fakt, že verejnosť si menej uvedomuje problém vysokých odvodov. Problém sociálnych odvodov je celospoločensky taký závažný, že si vyžaduje rýchle a razantné riešenie. Nie opatrné, ale ani nie revolučné. Zmeny v odvodoch by však mali byť uskutočňované vo vzájomne na seba nadväzujúcich krokoch, spolu s analogickým znižovaním výdavkov a s jasným dlhodobým cieľom. Začať by sa malo vyčistením stola – presunom úhrad odvodov od zamestnávateľa plne na zamestnanca (pričom by sa zamestnancom adekvátne zvýšila hrubá mzda) a zrušením nesystémového odvodu do garančného fondu, ktorým sa všetci skladajú na pár nezodpovedných. Nasledovať by malo zdobrovoľnenie poistenia v nezamestnanosti a nemocenského poistenia. Ďalší krok by mal spočívať v prenesení dominantnej váhy dôchodkového sporenia a do určitej miery aj zdravotného poistenia na dobrovoľný charakter, čo by už predstavovalo súčasť systémovej zmeny. Dlhodobým cieľom by malo byť vytvorenie silného súkromného piliera s dobrovoľnou solidaritou a osobnou zodpovednosťou (ako tradičnými princípmi) a jeho doplnenie verejným pilierom, ktorý by garantoval minimálny štandard a financovaný by bol stále viac – a v cieľovom horizonte až úplne – z daní.

Peter Gonda

Autor je ekonomický analytik Konzervatívneho inštitútu

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 51/2004 dňa 13. decembra 2004.