Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Ľuboš Pástor: Na verejné školstvo treba oveľa viac peňazí

(dňa 16.1.2008 v sekcii Cudzie texty)

[11.1.2008, TREND / Martin Jaroš, Ján Záborský]

Chcel robiť aplikovanú matematiku a zároveň sa zaujímal o svet naokolo, najmä po revolúcii. A tak sa rozhodol venovať ekonómii i matematike zároveň. Vysokoškolské štúdium začal na Fakulte managementu Univerzity Komenského a dokončil ho získaním doktorátu na University of Pennsylvania. Rozhodol sa zostať v akademickej oblasti a prijal ponuku biznis fakulty na University of Chicago, kde v roku 2005 ako 31-ročný získal profesúru. Ľuboš Pástor sa v decembri zastavil v Bratislave na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika, aby prednášal o chicagskej ekonomickej škole.

Čo vám dala Fakulta managementu?

Spoznal som tam veľa úžasných ľudí – vrátane mojej manželky a mnohých kamarátov, ktorí dnes majú vplyvné pozície v medzinárodných firmách. Bol som medzi prvými študentmi fakulty. Prvý ročník mal asi 40 poslucháčov, druhý, v ktorom som bol aj ja, ich mal sto. Na to, ako málo nás bolo, sú dnes moji bývalí spolužiaci mimoriadne úspešní.

Takže si pochvaľujete hlavne kvalitu študentov?

Áno. Užitočný však bol aj prístup k medzinárodným učebniciam. Zhruba polovicu predmetov vyučovali navštevujúci profesori zo Spojených štátov a používali knihy, ktoré čítali študenti hocikde vonku.

Dokáže samotná škola vyrobiť zo študenta ekonóma?

To nie, ale môže mu v tom pomôcť.

Čo je podľa vás najväčší problém slovenského vzdelávania, pre ktorý tí ambicióznejší chodia študovať von?

Kvalita. Na Slovensku je školstvo verejné. Ak chcete model verejného školstva, tak doň musíte vliať oveľa viac peňazí. Treba si vybrať – buď súkromné školstvo, v ktorom konkurencia medzi inštitúciami postupne vybuduje kvalitu, alebo verejné. V takom prípade potrebujete na vybudovanie kvality vynaložiť veľa štátnych peňazí – aby ste zaplatili kvalitných vyučujúcich a vytvorili dobré podmienky pre študentov.

Takže by ste povedali, že kľúčové je investovať do kvalitnejších pedagógov?

Áno. Štúdie ukazujú, že kvalita pedagógov je najdôležitejšia vec, ktorá vplýva na budúci úspech študentov. To je jeden z dôvodov, prečo napríklad v medzinárodnom porovnaní stredných a základných škôl krajiny ako Fínsko, Hongkong, Kórea, Singapur sú na špičke. Prečo sú na špičke? Sú tam najviac platení pedagógovia? Nie celkom. Sú slušne platení, a navyše majú spoločenský status. Na začiatku sú vyberaní na základe ťažkých testov a spoločnosť si ich váži. Kvalita pedagógov sa potom prelieva aj do kvality študentov. Na vysokých školách je problémov viac, ale týmto by som začal, najmä v ekonómii a príbuzných odboroch.

A ďalej?

Pokračoval by som tým, že by som pedagógom umožnil, aby neboli otrokmi vyučovania. Dal by som im viac priestoru a času na výskum. Aby potom vedeli učiť študentov nielen to, o čom sa dočítajú, ale aj to, o čom hlbšie premýšľali. Ale to zase stojí peniaze. Na to, aby ste uvoľnili čas na vedeckú činnosť, potrebujete najať viac ľudí, aby učili daný počet študentov.

Keby sa vyriešilo financovanie, videli by ste na Slovensku priestor na čistú ekonomickú vedu?

Áno, ale iba v obmedzenom množstve. Zastávam názor, že v rámci špičkového vzdelávania je užitočná špecializácia. Tak ako sa krajiny špecializujú na rôzne priemyselné odvetvia, takisto môže existovať špecializácia vzdelávania. Napríklad Londýn ako finančné centrum by mal mať školy financií, zatiaľ čo Slovensko by mohlo mať špičkové inžinierske školy, ktoré by pomáhali automobilovému priemyslu. Pretože tam je momentálne naša komparatívna výhoda. Má Slovensko komparatívnu výhodu v oblasti ekonomického vzdelávania? Pochybujem.

Aký rozsah ekonomického vzdelávania by bol pre Slovensko optimálny?

Určite treba zvýšiť jeho všeobecnú úroveň. Ale nie je tu nutne potrebný špičkový doktorandský program, ktorý by chcel konkurovať najlepším školám na svete. Ľudí, ktorí majú o niečo také záujem, je málo a títo môžu ísť študovať do zahraničia. Netreba sa tu veľmi snažiť o základný výskum a vymýšľanie nových ekonomických teórií. Treba predovšetkým aplikovať špičkovú medzinárodnú ekonómiu na lokálne podmienky.

Obľúbená téma v politických diskusiách býva únik mozgov. Do akej miery je to skutočný problém?

Krátkodobo to určite problém je. V zahraničí študujú a pracujú tisíce mladých Slovákov a iba časť z nich sa vracia. Tým, že mnohí odchádzajú vo veku, kedy sa ešte len chystajú založiť si rodinu, je veľká pravdepodobnosť, že si ju založia v cudzine. A potom je ťažšie vrátiť sa. Ale únik mozgov sa neskôr môže obrátiť. Napríklad India alebo Rusko mali obrovský odliv mozgov, ale čoraz viac vidno Indov a Rusov, ktorí sa vracajú domov. Myslím si, že aj na Slovensko postupne začnú mladí ľudia prichádzať.

Vy osobne máte úmysel sa vrátiť?

Krátkodobo nie. Momentálne nevidím, ako by som mohol byť produktívnejší v niečom inom ako v tom, čo práve robím, a na to nie sú v Európe veľmi dobré podmienky. V tom, čo robím – vo finančnej ekonómii – je medzi Spojenými štátmi a západnou Európou väčší rozdiel ako medzi západnou a východnou Európou.

Tak si povedzme, čím žije finančný ekonóm v Chicagu. V jednej z vašich ostatných prác sa venujete príčinám vzniku akciových bublín v čase veľkého technologického pokroku. Ako by ste ľudskou rečou túto prácu zhrnuli?

Ľudia si všimli, že počas technologických revolúcií vznikajú bubliny na akciových trhoch. A stále na to nemajú dobré vysvetlenie. Typické lacné vysvetlenie je, že ľudia sa vždy nadchnú pre nové technológie, nákupmi vytlačia ceny akcií nahor, potom zistia, že urobili chybu, a ceny zas spadnú.

A nie?

Do istej miery sa to tak zrejme deje, nie je to však úplne uspokojivé vysvetlenie. Prečo by ľudia mali robiť tú istú chybu znova a znova? Ja mám nutkanie hľadať racionálne vysvetlenia. Vysvetlenie, ku ktorému sme s kolegom prišli, sa týka rizika spojeného s novými technológiami. Keď sa nová technológia objaví, nemáme o nej žiadne historické informácie, nevieme, aká produktívna bude. Táto neistota je najskôr pre ceny akcií priaznivá, ale jej povaha sa postupne mení. Počas technologickej revolúcie sa táto neistota postupne stáva čoraz významnejšou, pretože nová technológia začína ovplyvňovať čoraz väčšiu časť hospodárstva. Výsledkom je rast systematického rizika, ktoré zvyšuje diskontné sadzby a v konečnom dôsledku sa premieta do poklesu cien akcií.

Ako ste túto teóriu testovali?

Náš model produkuje krásne bubliny na akciovom trhu. Predikcie modelu sme otestovali na dvoch revolúciách. Jedna je internetová v Spojených štátoch. Počas nej systematické riziko akcií išlo hore – presne, ako náš model predpovedal. Analyzujeme i najstaršiu technologickú revolúciu, ku ktorej máme dáta z akciového trhu – americké železnice v 19. storočí. Aj tam sa vytvorila bublina a tiež sa potvrdilo zvýšenie systematického rizika.

Nie je trochu odvážne očakávať, že ľudia sa budú v takýchto situáciách správať racionálne?

Netvrdím, že všetko, čo ľudia robia, je racionálne a že každá bublina sa dá racionálne vysvetliť. Vôbec nie. Je niečo iné povedať, že ľudia sa nesprávajú racionálne, a povedať, že ceny aktív sú ovplyvňované iracionalitou. Na Wall Street 99 percent dolárového obchodovania nerobia jednotlivci, ale inštitúcie, ktorých rozhodovanie je racionálnejšie. Preto si myslím, že je lepšie hľadať najskôr racionálne vysvetlenia.

Veríte v čierne labute? [Pojem, ktorý vo svojej knihe zadefinoval Nassim Taleb ako označenie nepredvídateľnej udalosti s ďalekosiahlymi následkami.]

Určite je pravda, že extrémne udalosti na finančných trhoch sa stávajú častejšie, ako by sa mali za predpokladu, že by ich pravdepodobnosť zodpovedala normálnemu štatistickému rozdeleniu. Dobrým príkladom boli dramatické zmeny v cenách aktív v auguste minulého roka. Takže v tomto s Talebom súhlasím. No nepokladám to za prekvapujúce. V žiadnej biblii sa nepíše, že všetky výnosy na finančných trhoch majú mať normálne rozdelenie. Ak niekto používa modely, ktoré normálne rozdelenie predpokladajú, no tak raz za čas urobí veľkú chybu. Ale nie je žiaden problém používať kvantitatívne modely, ktoré používajú všeobecnejšie štatistické rozdelenia a pripúšťajú občasné skoky v cenách.

Čo hovoríte na Talebovo tvrdenie, že ekonómia je veľký intelektuálny podvod?

Podvodník je ten, kto iných označuje za podvodníkov pripisujúc im tvrdenia a predpoklady, ktoré nikdy neurobili. Ak si neakademik Taleb myslí, že všetci finanční ekonómovia sa naivne domnievajú, že výnosy na finančných trhoch majú normálne rozdelenie, tak je aspoň dvadsať rokov pozadu za modernou teóriou.

Dnešná ekonómia je veda využívajúca náročný matematický aparát. Je možné laika naučiť myslieť ekonomicky?

Samozrejme, základné princípy ekonómie sa dajú veľmi jednoducho zosumarizovať. Čisto verbálne, bez použitia akýchkoľvek rovníc a akejkoľvek štatistiky.

Máte pocit, že sa to darí? Ľudia akoby predsa len opakovali dookola tie isté chyby.

Ale áno. Ako som už povedal, nemyslím si, že ľudia dlhodobo podliehajú iracionalite. Ľudia sa z vlastných chýb učia. A kvantitatívne metódy im tiež pomáhajú lepšie pochopiť isté ekonomické javy.

Aká je skutočná užitočnosť týchto metód, ak sa ľudia aj tak nakoniec učia z vlastných chýb?

Uvediem vám príklad. Predstavte si, že máme dve možné verbálne vyjadrené vysvetlenia nejakého javu. Ja si môžem myslieť, že platí vysvetlenie X, vy si môžete myslieť, že je to Y. Bez použitia kvantitatívnych metód je často ťažké zistiť, kto z nás má pravdu a zhodneme sa len na tom, že sa nezhodneme. Ak však ja zostrojím model na báze princípu X a vy urobíte to isté pre princíp Y, tak sa môžeme pýtať: Ktorý model lepšie vysvetľuje dáta? Ktorý ponúka výsledky bližšie reálnemu životu?

To nemusí stačiť na vyriešenie polemiky.

Ďalšia možnosť je pozrieť sa, či modely majú aj druhotné predikcie. Také, ktoré nevysvetľujú len hlavný jav, ktorý sa pokúšame pochopiť, ale aj niečo iné. Napríklad, keď vám poviem, že neistota ohľadom nových technológií vytvára bubliny na akciových trhoch, tak vy sa môžete opýtať: Aké ďalšie predikcie má ten váš mechanizmus? Ja vám odpoviem, že systematické riziko na finančných trhoch by sa malo počas technologickej revolúcie zvyšovať. A toto riziko môžem kvantitatívne merať. Keď vidím, že dáta to naozaj potvrdzujú, tak to podporuje moje teoretické výsledky. Ak však jednoducho tvrdíte, že bubliny sa vytvárajú, lebo ľudia opätovne robia chyby, to sa nedá merať. Nedá sa to testovať, nie sú tam žiadne druhotné predikcie. Hypotéza, ktorá sa nedá vedecky zamietnuť, nie je vedecká.

Ako vnímate to, že ekonomická osveta sa niekedy redukuje na minútové televízne vystúpenia ľudí z tretieho sektora, ktorí opakujú poučky, ktoré hovoril Hayek pred 50 rokmi?

Myslím si, že je lepšie dávať kvalitné jednominútové zhrnutia, ako nedávať žiadne. Základné princípy ekonómie a trhového mechanizmu sa dajú zhrnúť do jednej minúty. Kvantitatívny, hlbší výskum v ekonómii je dobrý na rozlišovanie medzi hypotézami, z ktorých nie každá zaujíma bežného diváka. Takže nevidím v tom veľký problém.

Prečo medzi americkými mainstreamovými ekonómami prevažujú voliči demokratov?

Akademici v Spojených štátoch všeobecne – ale myslím, že aj na svete vôbec – sú otočení viac doľava. V USA sa nedá jednoznačne povedať, čo je vpravo, a čo vľavo. Republikáni sú na jednej strane protrhoví a vážia si ekonomickú slobodu, ale na druhej strane sú konzervatívni v neekonomických oblastiach, napríklad v otázke náboženstva. Demokrati sú zas viac vľavo v ekonomických otázkach, ale viac si vážia slobodu v ostatných dimenziách. Mnohí ekonómovia sú za ekonomickú slobodu a napriek tomu volia demokratov. A to ani nehovorím o veciach ako nesúhlas so zahraničnou politikou krajiny – vojna v Iraku značne spolarizovala americkú spoločnosť.

Budú vaši kolegovia voliť Hillary?

Niektorí určite. Ale viac ich bude voliť Baracka Obamu, ktorý na našej univerzite jedenásť rokov prednášal. Jeden z mojich kolegov na fakulte, Austan Goolsbee, je Obamov hlavný ekonomický poradca.

Denne sa na University of Chicago stretávate a pracujete s ľuďmi, od ktorých my čítame knihy a ktorí získavajú Nobelove ceny. Ako vlastne funguje bežný život v takej liahni mozgov a myšlienok?

Najviac debát prebieha počas výskumných seminárov, ktoré majú dlhoročnú tradíciu. Škola si pozve prednášajúceho, väčšinou z inej univerzity, a ten prezentuje svoj výskum. Hneď ako začne, ľudia sa naňho vrhnú. V Chicagu je intelektuálna debata veľmi intenzívna, asi viac ako hocikde inde.

O koľkých ľuďoch hovoríme?

Na našich seminároch o finančnej ekonómii každý utorok poobede sedí zhruba päťdesiat ľudí. Z toho asi polovica sú profesori, zvyšok sú študenti – prevažne doktorandi.

Ako vyzerá také vrhnutie sa na prednášajúceho?

Stane sa, že si pripraví prezentáciu na tridsať slajdov, no niekedy sa nedostane ani cez piaty. Len čo na začiatku zosumarizuje výsledky, ľudia sa doňho pustia – prečo toto, prečo tamto. Ľudia si zvyknú prečítať danú prácu pred seminárom, takže vedia, čo môžu čakať. Takýchto výskumných seminárov je niekoľko za týždeň a debata je vždy vecná – o probléme. Nie je to nič osobné.

Takže prudko vedecká záležitosť.

Áno, veľmi vedecká. Jeden z princípov chicagskej školy ekonómie je, že ekonomické otázky treba analyzovať vedeckými metódami. Dnes sa to považuje za samozrejmosť, ale pred 50 rokmi takéto vnímanie jednoznačné nebolo. Takže tieto semináre sú taký hlavný myšlienkový kanál. Druhým sú neformálne intelektuálne diskusie – stretávame sa na obede, chodíme spolu na večeru, máme susediace kancelárie...

Čo výučba?

Samozrejme, aj tá má svoje miesto. Ale výučbou sme vyťažení menej, ako prednášajúci v Európe.

Čo to znamená?

Počas desiatich týždňov odučím tri sekcie MBA kurzu, jedenásty týždeň je skúškové obdobie. Zvyšných 41 týždňov neučím, iba občas dobrovoľne v našom Executive MBA programe. To neznamená, že stále robím len výskum. Mám aj iné zodpovednosti, napríklad voči odborným časopisom. Sedím v troch redakčných radách a spolupodieľam sa na rozhodovaní, ktoré články sú prijaté na publikovanie. Mám tiež na starosti najímanie nových ľudí, cestujem po konferenciách a podobne.

Ako sa človek vo vašom veku vôbec dostane k profesúre na univerzite, ktorá je svetovou špičkou v ekonomickej vede?

Určite je v tom kopec šťastia. Moje šťastie sa začalo tým, že sa mi podarilo dostať do špičkového PhD programu v USA. V rámci neho sa mi podarilo napísať dobrú dizertáciu, vďaka ktorej som si mohol vybrať spomedzi konkurenčných ponúk. Vybral som si Chicago, no to nebol koniec cesty. Na top univerzitách v Spojených štátoch je ťažké získať definitívu. Rozhoduje pritom viacero vecí, najmä výskum, ale i kvalita výučby a iné angažovanie sa. A profesúra sa nedáva často. Napríklad odkedy som prišiel na Chicago v roku 1999 až do roku 2005 ju u nás v oblasti finančnej ekonómie nedostal nik.Takže nefunguje to, čo niekedy vidno na Slovensku, že človek publikuje v treťotriednych časopisoch a po rokoch si profesúru takpovediac vysedí...

Nie, rozhodujú publikácie v prvotriednych časopisoch. Na amerických univerzitách pritom bez výnimky platí takzvaný princíp up or out [vyššie alebo von]. U nás to funguje tak, že po štyroch rokoch sa začne rozhodovať, či dostanete docentúru bez definitívy. A je to up or out – buď ju v piatom roku dostanete, alebo odchádzate. O ďalších päť rokov sa robí dôležitejšie rozhodnutie – o profesúre. Často však už pred uplynutím desiatich rokov máte ponuky z iných univerzít. Trh práce funguje v Spojených štátoch vynikajúco. Každý o každom vie, čo kedy publikoval. Ak si univerzita povie, že má o niekoho záujem, ponúkne mu lepšie podmienky a všemožne sa snaží ho získať.
Čiže funguje taká lepšia podoba slovenského „každý pozná každého“.

Každý pozná každého prácu. Osobné vzťahy majú iba obmedzenú rolu. Súčasťou rozhodovania o profesúre je to, že váš dekan požiada niekoľko významných odborníkov vo vašej oblasti – z iných škôl –, aby v liste napísali, čo si o vašej práci myslia. Napriek tomu, že tu vzniká priestor na prejavenie osobného vzťahu, tie listy bývajú neosobné, zamerané na objektívnu podstatu: toto je jeho najdôležitejší článok, toto je jeho príspevok, táto práca je menej dôležitá a podobne. Listy sú dôverné, kandidát na profesúru ich nikdy neuvidí.

Kto v konečnom dôsledku rozhoduje o definitíve? Je to dekan, alebo nejaká rada donorov...

V žiadnom prípade to nie je rada donorov. Začalo sa to pred vyše sto rokmi, keď ropný magnát John Rockefeller dal peniaze na založenie Chicagskej univerzity. Našiel chlapíka, Williama Harpera, ktorému ponúkol miesto rektora. Harper to prijal pod jednou podmienkou: nikdy mi nebudeš hovoriť do toho, čo budem s univerzitou robiť. Tento princíp platí dodnes – donori s akademickými rozhodnutiami nemajú vôbec nič spoločné.

Tak ako sa to robí?

Je to trojstupňový proces. Keď sa na našej katedre robia rozhodnutia o profesúre, tak sa najskôr stretnú plní profesori v rámci našej katedry. Je nás asi tucet. Prečítame si všetky články, posúdime ich a urobíme prvé zásadné rozhodnutie, či sa daný prípad posunie vyššie alebo nie. Potom ide prípad na úroveň fakulty. Tam sa stretnú všetci plní profesori zo všetkých katedier fakulty. To je nás asi päťdesiat. Táto skupina vydá druhostupňový verdikt. Ak aj fakulta rozhodne pozitívne, ide to na univerzitnú úroveň. Prorektor zostaví vlastnú komisiu, ktorá si môže vyžiadať ďalšie listy zvonku, a prorektor napokon urobí definitívne rozhodnutie.

Takže neistota až do konca?

Rôzne univerzity kladú rôznu váhu na jednotlivé stupne. Na Chicagu máme tradíciu, že vyššie posúvame len tie najlepšie prípady. Takže keď niekoho odporučí naša katedra, tak je veľká pravdepodobnosť, že uspeje aj na ďalších stupňoch. Ale sú aj opačné prípady. Napríklad na newyorskej Columbii sú neraz docentúry a profesúry zamietané na univerzitnej úrovni.

Ako dlho zostane v akademickej obci človek, ktorý dostal profesúru v tridsiatke?

Niektorí ostanú celý život a venujú sa prevažne výskumu. Iní si založia vlastné konzultačné firmy, ďalší sa dajú na politiku, podaktorí píšu knihy. Niektorí dočasne odídu pracovať inam. Univerzita vám bez problémov povolí na rok prerušiť činnosť. Na druhý rok už potrebujete špeciálnu výnimku. Môj kolega Raghuram Rajan dostal pred štyrmi rokmi ponuku pracovať ako hlavný ekonóm pre Medzinárodný menový fond. V jeho špeciálnom prípade mu univerzita povolila až tri roky mimo. Ale dlhšie už nie, preto sa po troch rokoch na katedru vrátil. Nechcel stratiť definitívu. Ďalší kolega, Randy Kroszner, je momentálne jedným z guvernérov americkej centrálnej banky. Kolega Toby Moskowitz trávi rok na Wall Street.

Vy už počujete nejaké vábenie?

Vábenie je vždy. Odísť na Wall Street by nebol problém. Ale mne sa páči byť vlastným pánom. Mám rád flexibilný pracovný čas a rád si sám vyberám, na čom pracujem. Na Wall Street pracujete pre niekoho iného. Zaplatili by vám síce viac, ale univerzity to vedia. Aj preto sú profesori financií platení lepšie, ako iní profesori.

A nejaká odbočka k popularizácii vedy, akou sa pustil napríklad váš kolega, autor bestselleru Freakonomics, Steven Levitt?

Steve Levitt robí výskum, ktorý je ako stvorený na písanie bestsellerov. Nie je to náhoda, že práve on takto prerazil. Témy ako zločin či podvádzanie sa ľahko predávajú. Môj výskum je menej „sexi“, určite by nevyvolal až taký záujem širokej verejnosti mimo finančných kruhov.

Kde v Európe vidíte, keď už nie špičkové, tak aspoň dosť dobré školy?

Sú tu školy, ktoré vedia robiť ekonomický výskum na svetovej úrovni. Trebárs v Londýne je London School of Economics a tiež London Business School, ktorá vyniká vo finančnej ekonómii. Vo Francúzsku máte INSEAD či Toulouse. V severnej Európe je aspoň pol tucta škôl, ktorých profesori publikujú v najlepších časopisoch. Mohli by sme pokračovať. Aj neďaleká Viedeň má čosi do seba. Práve sa tam stalo niečo nevídané: dvoch profesorov financií, ktorí dlhodobo pôsobili na Universität Wien, najala iná viedenská univerzita – Wirtschaftsuniversität Wien. Ponúkla im lepšie podmienky. V Spojených štátoch je niečo také úplná samozrejmosť, ale v podstatne rigidnejšom nemecko-rakúskom systéme sa to nestáva. Toto je hádam prvá lastovička.

Vidíte nádej, že by v ekonomickej vede dokázali Európania trochu zriediť prevahu Američanov v zozname laureátov Nobelovej ceny?

Ten zoznam Európanov nie je zasa taký krátky, i keď mnohí z nich pôsobili v USA. Onedlho sa však podľa mňa začne prejavovať skôr agresívny nástup Ázie. Singapur, Hongkong – tam sú školy, ktoré ašpirujú na to, aby konkurovali najlepším americkým univerzitám. Ponúkajú podobné podmienky ako americké školy a súťažia o tých istých ľudí. Imitujú americký systém. Európa sa tiež hýbe vpred, ale až taká dynamická nie je.

Čím si vysvetľujete, že tie dravšie univerzity, ktoré sa chcú vyrovnať americkej špičke, sú skôr v Ázii ako v západnej Európe?

Tým, čo sme spomínali na začiatku. V západnej Európe zostáva drvivá väčšina univerzít v štátnych rukách a ich profesori sú štátni zamestnanci. A pre štátnu univerzitu je veľmi ťažké konkurovať súkromnej. Takisto ako štátny podnik nedokáže konkurovať súkromnému.

Rozhovor bol uverejnený v týždenníku TREND 11. januára 2008.

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.