Bill Baker: Tragédia spoločného majetku

I. časť (júl 2007)

„To o čo sa stará najviac ľudí, má starostlivosti najmenej.“ (Aristoteles)

Tragédiu spoločného majetku opisuje už Boris Pasternak vo svojom príbehu Doktor Živago. Doktor Živago sa oženil do bohatej rodiny, ktorá mala veľký dom v Moskve. Kým slúžil ako lekár na fronte prvej svetovej vojny, doma začala Ruská revolúcia. Keď sa vrátil domov situácia sa drasticky zmenila. Dom jeho svokra už patril ‘ľudu’ a žilo v ňom osem rodín. Nikto sa o nič nestaral, veď to nebolo ich vlastníctvo. Tak sa nádherný dom veľmi rýchlo začal rozpadať a meniť na ruinu. Raz keď už bolo veľmi zima, pobral sa Živago po drevo, kde si ho pred odchodom na front nachystal. Súdruh ktorý mal dom na starosti, ho upozornil, že nesmie kradnúť majetok ‘ľudu’.

Majetok, ktorý patrí každému, stratí svoju hodnotu, lebo nikto nemá voči nemu pocit vlastníctva a teda ani dôvod riadne sa oň starať.

Zápas o spoločné zdroje

Nona a ja máme v banke spoločný účet. Dávame naň naše peniaze aby sme mohli uhrádzať finančné povinnosti. Spoločné hospodárenie funguje kým existuje vzájomná dôvera a spoločný cieľ. Ak by jeden z nás spoločné úspory zneužil, napríklad by sa stal závislým na gamblerstve, tento systém by sa rozpadol. Ten, kto by naďalej prispieval do spoločného fondu, iba by podporoval toho druhého v jeho závislosti. Keď sa vzájomná dôvera a spoločné ciele strácajú, neudrží sa ani spoločný domáci účet.

Raz dávno, keď som mal asi dvadsať rokov, som asi prvý krát zažil hrozbu spoločného majetku na vlastnej koži. S priateľom Tomom sme si po dlhom behaní kúpili jednu veľkú kolu. Vyzval som Toma na súťaž, kto z nej dokáže vypiť viac. Tom sa okamžite postavil so svojou slamkou a hlavou nad pohár tak, že som nemal šancu dostať sa k nápoju so svojou slamkou. Celú kolu vypil skôr, než som mohol dostať moju slamku do pohára. Vtedy som si význam tohto poučenia neuvedomil. Ten, ktorý je silnejší a má lepšie postavenie, v zápase o podiel zo spoločných zdrojov vždy získa viac.

Krátko po svadbe sme sa Nona a ja presťahovali do mesta Colorado Springs, kde sa nám podarilo nájsť vhodný byt. Bol v starom meste v historickej budove, ktorá bola zrenovovaná na bytovku so 16 bytmi. Účet za vodu, elektrinu, plyn a miestne služby za celú bytovku chodil jej majiteľovi. Ten nám potom rozúčtoval platby podľa veľkosti jednotlivých bytov. Mali sme však susedov ktorí síce žili v menšom byte, než my, ale plynu, vody spotrebovali oveľa viac. Iní susedia zase neplatili vôbec. Majiteľ tento problém riešil tak, že nedoplatky rozdelil nám, čo sme platili. Každý mesiac sme cítili čoraz väčší odpor voči susedom zneužívajúcim tento systém. Bolo celkom jedno, či my šetríme. To bol hlavný dôvod veľmi častého striedania nájomníkov tejto bytovky. Vydržali sme s Nonou iba šesť mesiacov. Keď sú povinnosti spoločné, nik necíti osobnú zodpovednosť.

Tento poznatok vari pomôže pochopiť, prečo býva v niektorých Rómskych osadách nevyplatených množstvo spoločných účtov za vodu. Prečo by mal niekto byť zodpovedný, keď je to aj tak úplne jedno? Miestna vodárenská spoločnosť zastaví vodu všetkým alebo ju naďalej zabezpečuje bez ohľadu na to, či jej odberatelia platia alebo nie.

Spoločná záhrada

Keď sme sa presťahovali do Československa, často sme počúvali výraz „kto nekradne (zo štátneho), okráda vlastnú rodinu.“ Nona a ja sme spočiatku neveľmi rozumeli jeho významu. Bol v rozpore s našim presvedčením, že krádež je v rozpore s jedným z desiatich prikázaní. Neskôr som v jednej Rómskej komunite pochopil, ako to funguje. Osada má asi 400 obyvateľov. Nachádza sa necelý kilometer od najbližšej dediny. Všetkým dôjdu peniaze približne tri týždne po výplate sociálnych dávok.

Oproti osady je obrovská lúka plná buriny. Za komunizmu bola táto lúka spoločnou záhradou. Mali na nej pestovať zeleninu ktorá vydrží cez zimu: zemiaky, kapustu, uhorky a pod. V posledných letných dňoch však ešte maličké plody zeleniny začali zo záhrady miznúť. Každým rokom krádeže začínali čoraz skôr, bez ohľadu na to, že i korisť bola stále menšia. Tí, čo boli presvedčení, že krádež je hriech, čakali až na žatvu. Ale vtedy už v spoločnej záhrade nebolo skoro nič. (Ak aj tak čosi ostalo, museli sa s tým podeliť aj s tými, ktorí kradli.) Tragédiou spoločnej záhrady je záruka, že všetci kradnú a aj tak nikdy nebude dosť.

Keď sme s Nonou túto osadu navštívili prvý raz, nepoznali sme históriu tejto prázdnej lúky. Iba sme kalkulovali, koľko vriec zemiakov a kapusty by sa na nej mohlo urodiť. Spýtal som sa, či by sa neoplatilo dohodnúť s jej nerómskym majiteľom o prenájme, či kúpe. Všetci reagovali rovnako. Prečo by niekto usilovne pracoval vo verejnej záhrade, keď ktosi iný by ju v noci aj tak vykrádal?

Tragédiu tohto spoločného majetku umocňuje fakt, že tento kus úrodnej zeme, plnej buriny leží priamo oproti hladnej Rómskej osade.

Spoločná národná charita

Nebolo to tak dávno, keď ktosi vymyslel, ako by mohla vláda ešte viac pomáhať chudobným, ak by vytvorila velikánsky fond, z ktorého by mohla rozdávať na rôzne programy pre podporu chudobných. Dôvodom bolo, že dovtedajšie dary a príspevky miestnym charitám a mimovládkam pôsobiacim v tejto oblasti boli nedostatočné. Niektorí nedarovali nič, iní zase len veľmi málo v porovnaní s ich bohatstvom. Mnohí darovali len pod tlakom. Mnohí dobrovoľní darcovia si zas veľmi vyberali koho podporia. Mali sklon podporovať také organizácie, kde mali osobné vzťahy alebo verili, že sa ich dar dobre využije. Preto, niektoré charity dostavali viac ako iné. Temer žiadne však nemali dosť na všetko, čo mohli vykonávať.

Takže, nápad zdaňovať všetkých viac a vytvoriť gigantický fond, znel ako geniálny a humánny. Keď vláda získa obrovský balík peňazí, rozhodne hŕstka vládnych odborníkov/byrokratov kto, ako, kedy, kde a prečo tieto peniaze získa. Každá krajina v Európe má svoj národný sociálny fond, najväčší je v Bruseli známy ako Európsky sociálny fond.

Títo experti pripravia obrovský, niekoľko desiatok stranový manuál, ako treba postupovať, pre všetkých, čo majú záujem z týchto fondov získať trochu peňazí. Rozhodujú koľko z verejného balíka do ktorej krajiny pôjde. A tá zas musí vymyslieť ďalšie, spravidla ešte zložitejšie pravidlá, podľa ktorých bude peniaze distribuovať svojim záujemcom o ne. Aj keď kritéria sú náročné, čím viac tá ktorá krajina dostane, tým je chudobnejšia.

***

Tragédia spoločného majetku (II. časť, september 2007)

Mnoho rokov „riešilo“ Írsko problém s nezamestnanosťou a upadajúcou ekonomikou. Napriek tomu, že krajina dostávala miliardy v daroch od Európy. Až keď boli schopní zmeniť paradigmu – názory o príčinách problémov v ekonomike a chudobe - boli schopní zmeniť sa vnútorne.

V roku 2001 prednášal v Bratislave ekonóm z Írska o úžasnej ekonomickej zmene v jeho krajine. Dlhé roky bolo Írsko jedným z najväčších príjemcov z Európskych sociálnych fondov. Malo dlhodobo vysokú nezamestnanosť. Každý rok stratilo množstvo šikovných občanov, ktorí emigrovali za prácou. Preto Írsko dostávalo obrovskú finančnú injekciu z Bruselu. Avšak v 90-tych rokoch sa ekonomika v Írsku výrazne zmenila. Namiesto emigrácie, začali sa Íri vracať domov. Teraz Írsko pozýva zahraničných pracovníkov pracovať v tejto zemi. Podstatu celej prednášky asi najpresnejšie vystihol výrok prednášajúceho: „...ekonomika v Írsku zaznamenala boom napriek EU (sociálnym fondom) a nie vďaka nim.” Prekvapilo ma, že peniaze z väčšiny programov Európskych sociálnych fondov boli ako investície do čiernej diery. Sú vari tieto fondy príkladom tragédie spoločného majetku?

Koncepcia týchto fondov znie pomerne humánne: Zobrať peniaze z bohatých regiónov, vytvoriť obrovský charitatívny fond a prerozdeľovať prostriedky z neho chudobnejším regiónom Európy.

Lenže Európske sociálne fondy neboli v riešení štrukturálnych problémov chudoby v Írsku veľmi úspešné. Je teda možné, že riešenie týchto problémov je viac o vnútorných zmenách v jednotlivých spoločenstvách, než o peniazoch?

V našej poslednej správe sme opisovali riziko a tragédiu spoločného majetku. Aké riziko ukrývajú obrovské finančné fondy ako napríklad tie Európske? Možno zabrániť tomu, aby tieto fondy neboli iba príčinou tragédie spoločného majetku?

Ten, kto je silnejší a má lepšie postavenie (politické či občianske alebo iné organizácie) získava v bitke o podiel zo spoločného majetku/fondu najviac. V krajinách, ktoré dostávajú peniaze od EU, vyberajú vládnuce politické strany byrokratov, ktorí rozhodujú komu rozdať peniaze. Títo byrokrati majú prirodzený sklon dávať peniaze priateľom a spojencom. Všetko sa zmení keď sa zmení režim a k moci sa dostanú nové strany. Programy pre chudobu sú niečo ako obchodné dohody pre silnejšie a lepšie postavané strany.

Bežný občan platí dane a verí, že za riešenie chudoby v jeho obci je zodpovedná vláda. Vláda zdaňuje produktívnych členov spoločnosti. Z týchto daní si nechá pre seba obrovský podiel na zabezpečenie svojej byrokratickej existencie. (Tento systém poskytuje veľa pracovných príležitostí pre štátnych úradníkov.) Zvyšok rozdelí skupinka byrokratov pre rôzne projekty. Politicky je to v podstate podplácanie verejnosti verejnými/spoločnými peniazmi. Ibaže plátca daní dostáva naspäť oveľa menej peňazí, než musí do systému platiť.

Systém neumožňuje vytvorenie priameho vzťahu platiteľa s tým, kto peniaze dostane. Normálne je, keď darca, ktorý daruje nejaké peniaze, má osobný vzťah k programu ktorý podporuje. Pravdepodobne môže tiež sledovať, ako sa projektu darí alebo sa osobne v programe angažovať ako dobrovoľník. Avšak plátca daní o ktorých potom byrokrati v Bratislave rozhodujú, ako sa jeho peniaze použijú, má šancu na uplatnenie osobného vplyvu nulovú. Pretože sa z jeho daní podporujú tiež sociálne programy, môže si myslieť, že zaplatením dane splnil svoju úlohu pomáhať chudobným.

Ľudia z inštitúcie závislej na vládnej podpore sa v podstate stanú štátnymi ‘zamestnancami’ nižšej kategórie. Najlepší spôsob pre vládu, ako ovládať charitatívne organizácie a cirkvi, je ovládnuť ich finančný zdroj a tok peňazí. V praxi to potom vôbec nie je nezávislý tretí sektor, ale paternalizmus. Cirkvi by napríklad boli oveľa zdravšie ak by odmietli finančnú podporu štátu. Ak ich členovia dobrovoľne nepodporujú ich prácu, asi je čas uvažovať o zmysle ďalšej existencie danej cirkvi alebo o vážnej zmene spôsobu práce v svojich komunitách.

Keď miestna finančná podpora neexistuje (alebo je veľmi malá), miestne dobrovoľníctvo nemá veľkú príležitosť rozvíjať sa.

Organizácie musia prispôsobovať svoju víziu a poslanie „vízii“/požiadavkám byrokratov EU fondov, namiesto toho, aby sa držali svojej pôvodnej vízie. Povedzme, že niektorí ľudia majú predstavu, že budú pomáhať alkoholikom uzdravovať sa zo svojej závislosti. Avšak byrokrati riadiaci peniaze z EU fondov uprednostňujú rekvalifikačné kurzy. Aby sa dostali k peniazom z týchto grantov, odborníci namiesto riešenia problémov s alkoholizmom, začínajú učiť v rekvalifikačných kurzoch, napríklad ako pliesť prútené košíky, či základy varenia...

Vládou riadené ‘programy’ skôr spôsobujú rivalitu medzi organizáciami (súperiacimi o podporu z grantov), než by podporovali spoluprácu prinášajúcu úžitok všetkým zúčastneným.

Rozhodujúce (nielen) pre riešenie chudoby je budovanie horizontálnych podporujúcich vzťahov v komunitách. Existujúci systém však vytvára vertikálnu závislosť prinášajúci často až zákernú rivalitu medzi miestnymi organizáciami.

Sme obeťami systému alebo vlastného spôsobu myslenia?

Povedzme, že sme dostali grant z EU. Povedzme, že náš program bol neefektívny s obrovskými byrokratickými nákladmi. (Vysoké byrokratické náklady sú podmienky od vlády!) Možno si myslieť, že i tak európske sociálne fondy pomáhajú ekonomike a chudobným? Na jednej strane asi áno. Vďaka týmto peniazom môžeme počas trvania projektu zamestnať niekoľko ľudí „realizujúcich“ tieto projekty. Zaplatí sa nájom, prevádzkové náklady. Kúpi sa nábytok, počítače a iné vybavenie. Pozor, všetko musí byť, podľa požiadaviek z Bruselu nové! Na druhej strane však chudobu neriešime. Presne to je problém. Kto by odmietol taký štedrý dar z Bruselu? To, či skutočne riešime chudobu je menej dôležité. Veď Nemci, Holanďania, Švédi a ostatní členovia prispievajúci do EU fondov zaplatia injekciu do našej ekonomiky, však?

Čo je asi na Európskych sociálnych fondoch najdrahšie, je skutočnosť, ako ovplyvňujú náš spôsob myslenia. Štruktúra ovplyvňuje naše hodnoty a správanie. Keď nevieme o iných možnostiach riešenia, veríme že náš spôsob myslenia je normálny. Sme ako žaby, ktoré sú zvyknuté plávať vo vriacej vode. Keď vidíme iné žaby poskakujúce vonku, sme presvedčení, že niečo nie je v poriadku s nimi. V podstate je to ako „objav“ kreslenej postavičky zvanej Pogo: „Našli sme nášho nepriateľa. Sme to my sami.“

Mnoho rokov „riešilo“ Írsko problém s nezamestnanosťou a upadajúcou ekonomikou. Napriek tomu, že krajina dostávala miliardy v daroch od Európy. Až keď boli schopní zmeniť paradigmu – názory o príčinách problémov v ekonomike a chudobe - boli schopní zmeniť sa vnútorne.

Sila zmeny paradigmy na príbehu anonymných alkoholikov

V tridsiatych rokoch minulého storočia dvaja alkoholici zažili zázrak uzdravenia z ich beznádejnej závislosti. Chceli aj ostatným alkoholikom povedať, že nádej vyliečiť sa, skutočne existuje. Navštevovali nemocnice a vysvetľovali dvanásť krokov procesu, ktorý im dal moc odmietnuť pokušenie opíjať sa a začať obnovovať svoje zdravie. Zakrátko sa skupina uzdravujúcich alkoholikov rozrástla. Nastal čas pre novú etapu budovania a rastu spoločenstva.

Dali si názov Anonymní alkoholici (AA). I keď mali veľmi silnú víziu, nemali peniaze. Jedného dňa sa stretli so zástupcom nadácie jedného z najbohatších mužov na svete. Porozprávali svoje príbehy a poprosili peniaze na svoje ciele. Chceli otvoriť ústredný úrad a publikovať literatúru, zamestnávať poradcov a pracovníkov. Podľa ich plánov na to potrebovali 50 tisíc dolárov. Napísali žiadosť, ktorú odovzdali zástupcovi nadácie. Potom museli čakať na odpoveď. A čakali dlho. Po niekoľkých mesiacoch kontaktovali zástupcu sami a spýtali sa ho, ako sa nadácia rozhodla. Dostali odpoveď. Nadácia sa rozhodla, že ich podporí sumou 10 tisíc dolárov.

Keď títo dvaja muži opúšťali nadáciu, cítili vnútornú emociálnu prázdnotu. Avšak tento moment bol pre nich rozhodujúci. Inšpiroval ich k tvorbe zásad, ktoré im umožnili existovať mnoho rokov.

Napísali dnes už známych 12 tradícií. Tradície č. 6 a 7 opisujú ako AA bude sebestačnou a nezávislou organizáciou. Začali budovať spoločenstvo ľudí pracujúcich so zdrojmi, ktoré sú schopní sami si zabezpečiť a vytvoriť. Týchto 12 tradícií udržuje organizáciu AA pri živote už 70 rokov.

Na Slovensku existuje už viac ako 20 skupín AA pôsobiacich v rôznych lokalitách. Ich mená neuvidíte uvedené v žiadnych projektoch žiadajúcich podporu od štátu, či EÚ. Ale životy alkoholikov zachraňujú. V ich 12 krokoch a tradíciách sú princípy, ktoré prekonávajú tragédiu vertikálnej závislosti na spoločnom majetku (fondu) štátnej charity.

Potrebuje si vaša organizácia vyjasniť svoju víziu a princípy? Plánuje vaša organizácia budovať, či rozvíjať horizontálne vzťahy s klientmi a sponzormi? Možno vám pomôžu spomínané princípy/tradície anonymných alkoholikov. V závere tejto správy ich uvádzame všetkých dvanásť. O vzťahoch k peniazom sú tie s číslom 6 a 7.

Posilňovať miestne organizácie a ich programy pre chudobných

Čo môžu robiť miestne organizácie, keď berieme do úvahy nedostatky Európskych sociálnych fondov? Ako môžu posilňovať miestnu podporu a dobrovoľníctvo? Dá sa budovať finančná samostatnosť keď Európske sociálne fondy sú nespoľahlivé? Čo sa môžu naučiť od takej organizácie ako AA? Budovať silnú samostatnú organizáciu v systéme aký vytvárajú Európske sociálne fondy, znamená plávať proti prúdu. Sú dve možnosti.

Možnosť č.1:
Proces sebauvedomenia sa veľmi oplatí! Ako zakladatelia AA zistili, môžete získavať novú vnútornú silu a novšie spôsoby myslenia než predtým.

Možnosť č.2:
Môžete očakávať zmeny v myslení riadiacich odborníkov v Bruseli, či v Bratislave.

Ak si vyberiete možnosť č.2, budete čakať veľmi dlho.

Dvanásť tradícií AA sa vzťahuje na život spoločenstva. Vysvetľujú metódy, pomocou ktorých si AA udržiavajú svoju vnútornú jednotu a zároveň si formujú svoj vzťah k vonkajšiemu svetu. Dvanásť tradícií predstavuje spôsob, akým AA žijú a vyvíjajú sa. Tu sú Tradície, ktoré vysvetľujú ako pracuje spoločenstvo AA:

1. Naše spoločné dobro je prvoradé. Naše osobné uzdravenie závisí od jednoty spoločenstva AA.
2. Na dosiahnutie cieľa nášho spoločenstva je tu len jedna autorita - milujúci Boh, tak ako sa môže prejaviť vo svedomí celej skupiny. Naši vodcovia sú len dôveryhodnými služobníkmi spoločenstva, ktorí nevládnu.
3. Jedinou podmienkou členstva v AA je túžba prestať piť.
4. Každé skupina by mala byť samostatná, okrem prípadov, ktoré ovplyvňujú aj iné skupiny AA, alebo spoločenstvo AA ako celok.
5. Každá skupina má len jeden cieľ - prinášať toto posolstvo alkoholikovi, ktorý ešte stále trpí.
6. Skupina AA by sa nikdy nemala hlásiť k nijakému podobnému zariadeniu, ani ho finančne podporovať alebo mu prepožičiavať meno AA, pretože problémy prestíže, peňazí a majetku nás vzďaľujú od nášho prvoradého cieľa.
7. Každá skupina AA by mala byť úplne sebestačná a odmietať akékoľvek príspevky zvonku.
8. AA by malo zostať neprofesionálne, ale strediská našich služieb môžu zamestnávať odborníkov.
9. AA ako také by nikdy nemalo byť organizované, ale môže vytvárať služobné predpisy a výbory, ktoré sú priamo zodpovedné tým, ktorým slúžia.
10. AA nezaujíma stanovisko k nijakým problémom mimo spoločenstva. Meno AA by sa nikdy nemalo zaťahovať do verejných sporov.
11. Naše vzťahy k verejnosti sú založené na príťažlivosti programu AA, a nie na reklame. V rozhlase, v televízii a v tlači musíme vždy zachovávať osobnú anonymitu.
12. Anonymita tvorí duchovnú podstatu všetkých našich tradícií a pripomína nám nadriadenosť princípov nad osobnosťami.

Autor je zakladateľom Združenia za sociálnu reformu, Košice.

Texty sú prevzaté zo stránky Združenia za sociálnu reformu.