Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

Pascal Salin: Prečo potrebujeme kapitalizmus a konkurenciu

(dňa 28.7.2007 v sekcii Cudzie texty)

Je pre mňa veľkou cťou, že ma Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika pozval prednášať v rámci "Conservative Economic Quarterly Lecture Series" a chcem sa za to pánovi Petrovi Gondovi poďakovať. Je pre mňa tiež potešením, že som opäť na Slovensku – v krajine, ktorá sa vďaka svojim pozoruhodným ekonomickým reformám stala modelom pre starú Európu a ktorá je tiež ilustráciou témy mojej prednášky, keďže sa v nej ukázalo, že ľudia sa rýchlo prispôsobia kapitalizmu a vytvoria si k nemu konkrétne väzby.

Dvadsiate storočie, ktoré bolo strašným storočím vojen a útlaku, sa skončilo výnimočným spôsobom – pádom komunizmu. Ale napriek tomu nám z tohto hľadiska ostávajú dva paradoxy:

  • Zbaviť sa komunizmu bolo pre bývalé komunistické krajiny jednoduchšie než vstúpiť do Európskej únie.
  • Návrat ku kapitalizmu bol sprevádzaný nárastom kritiky voči nemu.

    Prvý paradox možno vysvetliť zásadným omylom, týkajúcim sa európskej integrácie – namiesto toho, aby bola videná ako jednoduché otvorenie trhov a odstránenie bariér pre obchod, bola vnímaná ako proces, ktorý pozostáva z vytvorenia európskeho superštátu. Inak povedané, priorita bola daná politickej integrácii a nie integrácii ekonomickej. Z toho dôvodu sa predpokladalo, že postkomunistické krajiny neboli dostatočne pripravené na to, aby prijali potrebné inštitucionálne zmeny.

    Druhý paradox je pravdepodobne výsledkom dvoch sérií dôvodov. Predovšetkým – ako to zdôraznil Jean-François Revel vo svojej knihe La grande parade – tí, ktorí sa tak dlho a tak hlboko mýlili ohľadom povahy komunizmu, nemohli svoju prehru prijať. Aby zachránili svoj „intelektuálny kapitál,“ tak potrebovali rýchlo nájsť nepriateľa. Tým sa stal kapitalizmus. Preto pád komunizmu nebol oslavovaný ako návrat k slobode jednotlivca – a teda ku kapitalizmu – ale ako návrat k demokracii. Zasa raz politické videnie sveta zvíťazilo nad videním ľudským.

    A mimochodom určité udalosti – ako napríklad hlučný pád Enronu či Worldcomu, viditeľných symbolov kapitalizmu – vyvolali dojem, že kapitalizmus je vo svojej podstate nestabilný. Čo je horšie, tieto udalosti boli využité, podobne ako vlny prepúšťaní v niektorých veľkých firmách, k šíreniu myšlienky, že kapitalizmus nepozná zľutovania a je nemorálny. Rád by som rozprával práve o týchto dvoch aspektoch – nestabilite kapitalizmu a jeho nemorálnosti.

    I. Nestabilita kapitalizmu

    Spomenul som aféru Enron, typickú pre túto diskusiu. Jeho bankrot v roku 2001, spojený s podvodmi, zdá sa zdôvodňuje myšlienku, že kapitalizmus musí byť regulovaný a že v absencii legislatívy a regulácie prijatej za týmto účelom nebude môcť efektívne fungovať. Táto myšlienka motivovala napríklad aj prijatie Sarbanes-Oxleyovho zákona v Spojených štátoch a podobných právnych úprav v niektorých iných krajinách.

    1. Aféra Enron – niekoľko faktov

    Pred svojím krachom zažil Enron pozoruhodný rozvoj. Firma profitovala z deregulácie trhu s elektrinou v Spojených štátoch, ktorá viedla k vývoju nových technológií a vzniku nových firiem. Enron bol pôvodne distribútorom a výrobcom energie. Firma sa však transformovala do podoby sprostredkovateľa a venovala sa maklérstvu a riadeniu rizika. Namiesto toho, aby sám vyrábal energiu a predával ju zákazníkom, Enron ju nakupoval u rôznych výrobcov a predával koncovým spotrebiteľom. Je vlastne chybou hovoriť o energii, napríklad o elektrine, ako o homogénnom statku. Konkurenčný proces nám ukazuje, že potreby sú veľmi rozdielne: energia dodaná v istom čase a s istými charakteristikami (výkon, riziko výpadku a pod.) nepredstavuje ten istý produkt ako energia dodaná v inom čase a s inými charakteristikami. Sprostredkovateľ na trhu s energiou má tak za úlohu prispôsobiť čo najlepšie ponuky výrobcov vzhľadom k rôznym potrebám tých, ktorí energiu dopytujú. Z tohto hľadiska bol Enron symbolom našej doby: Z ekonomiky založenej na výrobe sme prešli k ekonomike trhovej. Skutočné inovácie tak nie sú technického rázu ale rázu právneho a inštitucionálneho. Odhaduje sa, že v rámci Enronu sa začalo používať okolo 400 nových typov kontraktov a finančných produktov.

    Enron bol predzvesťou firiem budúcnosti a je treba odlíšiť tento výkon od chýb v jeho riadení, ktoré ho nakoniec zničili. Ale možno je to práve pre to, že išlo v konkurenčnom prostredí o mimoriadne inovatívnu spoločnosť, tak bol Enron vystavený zvláštnym a dovtedy neznámym rizikám. Zvládnutie finančnej a právnej technológie, ktorú vytvoril, bolo ťažké. Preto treba pozorne rozlišovať medzi zlyhaním Enronu ako firmy a zlyhaním Enronu ako obchodného modelu: Enron skrachoval, ale nový spôsob obchodovania pretrval. Existujú spôsoby, akými sa trhoví aktéri učia a je veľkou výhodou kapitalizmu, že motivuje k tomu, aby sa jednotlivci učili. Avšak vzhľadom k tomu, že úspech nie je nikdy zaručený, treba sa mať na pozore pred tým, aby sme prípadné zlyhanie považovali za dôkaz zlého fungovania celého systému.

    Mimochodom je možné nájsť celý rad príčin pre vysvetlenie pádu Enronu: komplikované zvládanie nových techník obchodovania, spomalenie americkej ekonomiky v roku 2001, intenzívnu konkurenciu zo strany imitátorov Enronu alebo vysokú mieru zadlženosti (ktorú môžeme chápať ako „nedostatok kapitalizmu“ v tom zmysle, že úverové financovanie firiem je charakteristické pre nekapitalistické ekonomiky, zatiaľ čo v kapitalizme nachádzame systém vlastníckych práv, v ktorom je financovanie spoločností vykonávané najmä prostredníctvom emisie akcií a nie úverovo). K tomu sa pridalo správanie sa manažmentu, ktorý neriadil spoločnosť transparentne, prijal pochybné účtovné praktiky a napokon predal svoje zamestnanecké opcie dostatočne skoro, aby sa vyhol ťažkým potenciálnym stratám, o ktorých dopredu vedel.

    Treba si tiež všimnúť, že trh nie je taký krátkozraký ako si to často myslíme, lebo už rok pred pádom Enronu začala cena jeho akcií klesať a v priebehu roka stratila polovicu zo svojej hodnoty. Z tohto hľadiska bol trh oveľa predvídavejší než úrad pre dohľad nad finančnými trhmi, SEC (Securities and Exchange Commission), ktorý má regulovať trhy a zaisťovať ich stabilitu. V skutočnosti SEC nekontrolovala účty Enronu od roku 1996 a k prvému vyšetrovaniu pristúpila až keď bol krach všeobecne známy.

    Môžeme sa pýtať, prečo manažéri Enronu dávali trhu chybné informácie alebo prečo tajili rôzne transakcie s početnými dcérskymi spoločnosťami. Cieľom normálneho manažéra nemá byť krátkodobé klamanie akcionárov ale dlhodobé zaistenie prežitia a rentability spoločnosti. Ale pretože dokonalosť neexistuje, musíme priznať, že sa niekedy objavuje chovanie, ktoré možno považovať za deviantné. Manažér sa môže pokúšať zakryť ťažkosti, ktoré považuje za dočasné. Ak sa tieto stanú čoraz väčšími a nezvratnými, miesto toho, aby vyšiel s pravdou von sa môže pokúsiť zo situácie zmiznúť. To je však odsúdené na neúspech. Takýto scenár nastal v prípade Enronu. Ale možno by bolo vhodné otočiť naše obvyklé myslenie o tejto veci – vzhľadom k tomu, že chyby sú neodvratné vo svete, v ktorom niet dokonalej informácie, ako je možné, že sa objavuje tak málo prípadov podobných Enronu? Je vskutku fascinujúce, že tieto prípady sú tak zriedkavé. A preto by nás mal výnimočný prípad Enronu a niekoľkých ďalších spoločností viesť k obdivu efektívnosti regulačných mechanizmov kapitalistickej firmy a trhu založeného na kapitalistickej firemnej organizácii.

    Treba si uvedomiť, že dokonalosť neexistuje a že žijeme vo svete radikálnej neistoty. Netreba porovnávať fungovanie kapitalizmu s fungovaním ideálnej ekonomiky, ale s fungovaním ekonomiky skutočnej. V skutočnej ekonomike hrajú procesy objavovania kľúčovú úlohy a súčasne s tým zahŕňajú aj existenciu rizika. Kapitalizmus motivuje k tomu, aby jednotlivci vstupovali do týchto procesov, aj keď niektoré z nich sú neúspešné.

    2. Trh alebo regulácia?

    Je módou si myslieť, že kapitalizmus je v kríze a že ho treba „reformovať,“ ako keby išlo o inštitúciu, ktorú možno podľa ľubovoľne meniť, napríklad prostredníctvom činnosti zákonodarcov o ktorých sa predpokladá, že majú dobré úmysly a sú dokonale informovaní. Ale kapitalizmus je systémom interakcie medzi jednotlivcami, ktorí konajú slobodne a ktorí disponujú legitímnym vlastníctvom svojich statkov a samých seba. Reformovať kapitalizmus tak znamená obmedziť slobodu.

    Čo sa týka trhu, ten predstavuje množinu všetkých abstraktných miest a príležitostí, kde si jednotlivci vymieňajú to, čo vlastnia. Z tohto hľadiska je každá spoločnosť trhovou spoločnosťou alebo „trhovou ekonomikou.“ To, čo je dôležité, nie je ani tak trh – lebo ten existuje vždy – ale jeho charakteristiky: Je slobodný alebo regulovaný výkonom štátneho donútenia? Je založený na výmene legitímnych vlastníckych práv alebo na právach arbitrárnych (ako tomu bolo v komunistických krajinách)? Je chybou hlásať, tak ako to činí dnes, že trh treba „regulovať.“ „Reguláciou“ sa totiž všeobecne myslí verejná regulácia. Na to by bol trh dobre regulovaný a fungoval koordinovaným a koherentným spôsobom, netreba aby ho reguloval štát, ba naopak. Ak je trh slobodný a založený na vlastníckych právach, tak predstavuje systém koordinácie medzi jednotlivcami, je vyjadrením toho, čo Friedrich Hayek skúmal pod pojmom spontánny poriadok. Trh je koordinačným systémom, v ktorom hrajú ceny dôležitú úlohu. Tie dávajú každému trhovému aktérovi syntetickú informáciu o aktivitách a potrebách iných aktérov. Trh tak najlepšie umožňuje reguláciu, ktorá je súčasne komplexná – pretože ľudské aktivity a potreby sú veľmi rozličné – a prispôsobivá – pretože potreby a aktivity sa v čase menia.

    Prirodzene, že táto regulácia nie je dokonalá. Nie trh je nedokonalý, ale realita sveta ľudí. Ľudské bytosti nemôžu byť dokonale informované a nemôžu sa vyhnúť omylom. A trh, ten nemôže odzrkadľovať nič iné než túto realitu. Je teda nezmyselné porovnávať fungovanie slobodného trhu s nejakým čisto imaginárnym modelom „dokonalej spoločnosti“ (ak ju možno vôbec definovať)! A je to o to menej prijateľné, ak si súčasne nekladieme otázku, či štátna regulácia môže nastoliť „dokonalú spoločnosť.“ Akým zázrakom by politici a úradníci, ktorí majú vymyslieť a aplikovať takú reguláciu, mohli dosiahnuť tento stav dokonalosti, ktorý nie je prístupný iným mužom a ženám?

    Slobodná spoločnosť teda funguje prostredníctvom pokusov a omylov. Jej členovia sa učia zo svojich chýb. Je preto absurdné zovšeobecňovať a poukazovať na izolovaný prípad – ako Enron – ako na dôkaz inherentnej nestability kapitalizmu. Z celosvetového pohľadu bol prípad Enronu mikroprípad a v ničom neohrozil finančnú stabilitu sveta. Finančná nestabilita samozrejme existuje – a dvadsiate storočie o to prinieslo desivé svedectvá – ale je výsledkom prevažne makroekonomických chýb, z ktorých možno viniť tých, ktorí sú zodpovední za hospodársku politiku. V kontraste s krachom Enronu alebo Worldcomu sú monetárne šoky ako napríklad zrýchlenie tvorby peňazí, manipulácia s úrokovou mierou alebo devalvácie veľkého rozsahu a majú viditeľné škodlivé dôsledky na fungovanie ekonomického systému. Z tohto dôvodu by bolo pravdivejšie ak by sa namiesto neustáleho poukazovania na zlyhania trhu poukázalo na zlyhania štátneho intervencionizmu.

    Zoberme si ako príklad otázku informácií poskytovaných firmami. Počas nedávnych udalostí sa zdôrazňovalo, že akcionári problémových podnikov nedostávali dostatok informácií a boli teda prekvapení náhlymi krachmi. Preto sa navrhovalo, aby regulácia vyžadovala poskytovanie väčšieho množstva informácií. Je to vhodné? Je isto pravdou, že presnejšie a bohatšie informácie mohli zabrániť stratám, ktoré postihli niektorých akcionárov. Ale to by pravdepodobne samo osebe bankrotom nezabránilo. Zabúda sa pritom, že informácie nie sú nikdy zadarmo: Pre firmu je nákladné ich vyrobiť a pre akcionárov je nákladné – minimálne z časového hľadiska – ich spracovať. Nie je preto rozumným cieľom, aby sa poskytovalo maximum informácií a už vôbec nie všetky informácie (čo je samo nemožné). Jediný platný cieľ je poskytovať optimálne množstvo informácií pre tých, ktorí sa o danú firmu zaujímajú. Informačné potreby ľudí sú však rozdielne. Tí, ktorí vlastnia veľkú časť podniku majú záujem vedieť viac a majú k tomu aj možnosť, ak sú zastúpení v správnych radách. Ale malí akcionári musia zvažovať náklady na získanie informácie a jej užitočnosť. Ak majú diverzifikované portfóliá, tak nemôžu spracovávať detailné informácie o každom podniku a radšej sa spoľahnú na rady expertov. Čo sa týka firiem samotných, tie tiež musia zvážiť informačné potreby verejnosti a zvoliť správnu mieru informovanosti vzhľadom k jej nákladom. Prostredníctvom permanentnej konfrontácie potrieb jedných a druhých umožňuje slobodná trhová ekonomika nie dosiahnutie dokonalosti, ale vzdialenie sa od nedokonalosti. Trh dovoľuje vzniknúť procesom učenia, prispôsobeným rôznym okolnostiam a potrebám jedných a druhých. A tak v afére Enronu viedol koniec spoločnosti Andersen, ktorá preverovala účty Enronu, k zmene procedúr internej kontroly a účtovných metód v audítorských firmách.

    Táto postupná a zložitá adaptácia nie je možná, ak sa uchýlime k štátnej regulácii. Tá sa snaží apriori a naveky určiť informačné potreby verejnosti bez uváženia okolností a potrieb jedných a druhých. Je to pochopiteľne iluzórne. Výsledkom je nutne situácia, v ktorej máme buď nedostatok informácií alebo ich nadbytok. Nedostatok informácií môže veľmi ľahko nastať za existencie regulácie ak sa všetci spoľahnú na zákonom požadované informácie ako na dostatočné. V prípade Enronu mohli niektorí veriť, že orgán ako SEC bude overovať informácie poskytnuté firmou a sami sa zriekli ďalšieho vyhľadávania dôveryhodných informácií. Ale, ako sme videli, orgány ako SEC sú nutne nezodpovedné v zmysle, že ich vedenie nenesie následky svojich chybných rozhodnutí. Je tak veľmi pravdepodobné, že taký orgán nedostojí informačným a kontrolným potrebám, ktoré sa od neho vyžadujú. Samozrejme, nadbytok informácií môže tiež nastať a bude mrhaním vzácnymi zdrojmi. Namiesto výroby, budú zamestnanci a manažéri podniku nútení sa prispôsobiť vrtochom zákonodarcov a verejných kontrolórov. A tak je možné si všimnúť, že od zavedenia Sarbanes-Oxleyovho zákona boli vedenia amerických firiem v obave pred sankciami veľmi opatrné vo svojich odhadoch ziskov a veľmi prispôsobovali svoje konanie tomu, čo si od nich vyžadovala nová regulácia – na úkor riadenia firmy a tvorby nového bohatstva.

    Je ilúziou si myslieť, že zlepšíme fungovanie kapitalizmu tým, že dáme kontrolné právomoci nezávislým orgánom, ako je SEC v Spojených štátoch či Autorité des marchés financiers vo Francúzsku. Byť nezávislý totiž znamená nemusieť sa nikomu za nič zodpovedať a byť teda nezodpovedný. Je lepšie uvoľniť miesto konkurencii medzi zodpovednými osobami – vlastníkmi firiem, pretože konkurencia je systémom vzájomnej kontroly. A i v oblasti informácií si môžu firmy konkurovať a dávať finančným trhom informácie čo najlepšie zodpovedajúce tomu, čo si trhy vyžadujú. Ak nejaká firma poskytuje menej a menej dôveryhodných informácií než jej konkurenti, riskuje, že investori budú financovať rast jej konkurentov. Bez toho, aby bola dokonalá, táto regulácia prostredníctvom spontánneho fungovania trhov predstavuje najefektívnejší spôsob zaistenia ekonomickej stability a odpovedania na potreby všetkých.

    II. Definícia a legitimita kapitalizmu

    Kapitalizmus je obvykle definovaný ako režim súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Bolo by však správnejšie ho definovať ako systém legitímnych vlastníckych práv, týkajúcich sa všetkých statkov a nielen výrobných prostriedkov. A nie je ani dostatočné povedať, že statky sú v ňom vlastnené súkromne. Diktátorské režimy obvykle vedú k rozdeleniu privilégií medzi členov vládnucej vrstvy, ktorí sa tak stanú držiteľmi súkromných vlastníckych práv. Podobne je tomu aj v komunistickom režime a vo všetkých prípadoch nomenklatúrnych režimov. Je ale treba si všimnúť, že tieto práva sú rozdelené arbitrárne prostredníctvom štátneho donútenia. Pre tých, ktorí vyznávajú filozofiu práv, založenú na slobode a nie na donútení tak tieto práva nemôžu byť legitímne. Navyše pre to, aby vlastnícke práva mali zmysel, treba tiež kontraktuálnu slobodu, čiže slobodu vymieňať to, čo legitímne vlastníme.

    1. Legitimita vlastníckych práv

    Keďže je založený na legitímnych vlastníckych právach, kapitalizmus má morálny charakter. Je tiež jediným sociálnym systémom, ktorého základ je neoddiskutovateľne morálny. A efektívny je práve preto, lebo je morálny. Bolo by možné spresniť, čo presne vytvára legitimitu vlastníckych práv. Na to sa treba odvolať na pojem slobody. Povedať, že človek je slobodný znamená povedať, že je vlastníkom samého seba a že nekoná z donútenia niekoho iného – že teda nie je otrokom. Ale bolo by nekoherentné povedať, že človek je slobodný a nepovedať tiež, že je vlastníkom plodov svojej činnosti. Je možné pozorovať, že všetky ľudské bohatstvá sú vytvorené ľuďmi – nie sú im dané zadarmo a bezprácne, nepadajú z nebies. Všetko to, čo človek používa, pochádza z tvorivej činnosti a presnejšie z použitia rozumu. Za legitímne môžeme preto považovať také vlastníctvo, ktoré pochádza z aktu stvorenia: Ten, kto statok vytvoril, je jeho legitímnym vlastníkom. Môže ho použiť, darovať, odovzdať alebo požičať. Je mimochodom zaujímavé si všimnúť, že myšlienka, podľa ktorej má vlastnícke právo svoj základ v tvorivej činnosti, má svoje hlboké korene vo filozofii a praxi západného sveta. John Locke zdôrazňoval, že človeka je možné považovať za vlastníka zeme len vtedy, ak s ňou spojil svoje vlastné úsilie v snahe vytvoriť nové zdroje. Právna náuka a prax tiež uznávali právo prvého užívateľa, pretože prvý užívateľ je tým, kto dal príslušnému statku hodnotu a fakticky ho tak vytvoril.

    Je možné pri tejto príležitosti podčiarknuť, že z tohto dôvodu je nezmyselné hovoriť o „rozdeľovaní národného dôchodku.“ „Rozdeľovanie zdrojov“ je legitímne len vtedy, ak je vykonané tým, kto je legitímnym vlastníkom. Neexistuje taký národný dôchodok, ktorý by legitímne patril národu, a ktorý by bolo treba rozdeľovať.

    Definícia a ochrana vlastníckych práv tvoria základ slobodnej, usporiadane fungujúcej spoločnosti. Ak každý rešpektuje práva ostatných, konflikty v privlastňovaní statkov nemôžu nastať. Čisto kapitalistická spoločnosť je tak nutne spoločnosťou mierumilovnou. Etika, ktorá tvorí základ kapitalizmu je etikou univerzálnou v tom zmysle, že morálne princípy, ktoré ju charakterizujú nemôžu byť medzi sebou vzájomne v konflikte. Naopak, v spoločnosti inšpirovanej kolektivizmom má každý člen spoločnosti inú predstavu o ideálnom „rozdelení“ bohatstva. Tieto predstavu sú z povahy veci nekompatibilné. Rôzne procedúry spoločenského rozhodovania umožnia jedným prevážiť nad druhými, či už ide o použitie donútenia alebo o väčšinové hlasovanie, ktoré nutne potláča práva menšiny. Preto, v kontraste s tým, čo sa obvykle hovorí, kapitalizmus nemôže byť divošský. Je totiž založený na rešpektovaní práv každého jednotlivca. Naopak, štát je nutne „divošský,“ pretože umožňuje zvíťaziť istým predstavám, istým záujmom nad inými. Toto nám umožňuje pochopiť, prečo sú naše demokratické spoločnosti často spoločnosťami konfliktnými. V absencii jednoznačného rešpektu voči legitímnym právam každého sa občania snažia, aby ich predstavy zvíťazili nad predstavami iných a aby tiež mohli žiť na úkor iných.

    2. Kapitalistický podnik

    Ako sme videli, je chybou si myslieť, že zlyhanie jednej firmy ako Enron znamená zlyhanie kapitalizmu. Je rovnako chybné zlučovať kapitalizmus a existenciu veľkých firiem, keďže kapitalizmus je definovaný ako systém legitímnych vlastníckych práv. Z toho sa nedá vyvodiť nič o existencii veľkých firiem.

    Často sa hovorí o tom, že vo výrobe existujú také úspory z rozsahu, že veľké firmy budú efektívnejšie než malé alebo stredné firmy a že teda kapitalizmus – ak má byť „efektívny“ – povedie ku koncentrácii aktivít, ako to mimochodom predpovedal Karl Marx. Toto je však omyl. Dynamika americkej ekonomiky (a jej schopnosť vytvárať pracovné miesta) je postavená z väčšej časti nie na tom, čo je najviditeľnejšie – na veľkých podnikoch – ale na desiatkach tisíc malých firiem, ktoré vznikajú každý rok. Nie je ťažké to pochopiť. Ak existujú v niektorých aktivitách úspory z rozsahu technického charakteru (napríklad používanie veľkokapacitných produkčných procesov), veľká firma je tiež v ohrození možnými „zápornými úsporami z rozsahu.“ Koordinácia práce tisícov mužov a žien nie je jednoduchou vecou a je skoro zázrakom, že veľké podniky vôbec existujú. V skutočnosti je ich existencia často podmienená hospodárskou politikou. Štát prideľuje subvencie veľkým a viditeľným podnikom, dobre organizovaným pre to, aby si vedeli vylobovať rôzne výhody. Colné bariéry často existujú pre to, aby vznikli „národní šampióni.“ Z tohto hľadiska je charakteristické, že veľké podniky boli mimoriadne vyvinuté v komunistických režimoch.

    Musíme napríklad konštatovať, že veľké podniky nie sú tými najinovatívnejšími práve preto, lebo môžu nabrať byrokratickú podobu. Rovnako nie sú ani najväčšími tvorcami nových pracovných miest, pretože sa často nachádzajú vo fáze svojej zrelosti alebo vo fáze saturovanosti svojich aktivít. Skutočný kapitalistický podnik nie je ten, ktorý prežíva vďaka štátnej ochrane a subvenciám ale ten, ktorý je vlastnený inovatívnym podnikateľom, ktorý na seba berie riziko, snaží sa odpovedať na potreby trhu a experimentuje s novými spôsobmi výroby. Zisk je odmenou za jeho snahu, ale je tiež neistý. V každom prípade je odrazom legitimity kapitalizmu: inovatívny podnikateľ je tvorca, ktorý získava svoj zisk len vtedy, ak vie dobre riadiť výrobný proces a ak vie lepšie než iní identifikovať skutočné potreby svojich klientov.

    III. Praktické závery

    Ak chceme ozaj dôkladne skúmať ekonomické a sociálne otázky, tak vo všeobecnosti zistíme, že zdroj problémov spočíva v nedostatku kapitalizmu a že návrat ku kapitalizmu – čiže k definícii presných a legitímnych vlastníckych práv – je tým najlepším riešením. Je to pochopiteľné, lebo uznanie vlastníckych práv je základom zodpovednosti. A je tiež pravdou, že náš svet trpí najmä častým miznutím zodpovednosti.

    Zoberme si ako príklad ekologické problémy. Média nám neustále opakujú, že amazonský prales predstavuje pľúca sveta, a že je neustále ničený kapitalistami, ktorí myslia len na svoj zisk na úkor celého ľudstva. Odporúča sa preto kontrolovať ich konanie prostredníctvom zákonných obmedzení. Zabúda sa len na to, že amazonský prales nepatrí tým ničivým kapitalistom, ale brazílskej vláde! Tá udeľuje práva na ťažbu dreva spoločnostiam, ktoré tak dostávajú len povolenie na ťažbu, ale nie plné vlastnícke práva. Aký je výsledok? Každá ťažobná spoločnosť má motiváciu ťažiť drevo a tak ničiť prales, ale žiadna nie je motivovaná k tomu, aby ho udržiavala a sadila stromy. Skutočný kapitalistický podnikateľ by mal záujem nielen na ťažbe, ale aj na výsadbe stromov tak, aby udržal alebo aby zväčšil hodnotu svojho majetku. Je pozoruhodné si všimnúť, že ak sa pozeráme na mapu lesov vo svete, ich plocha sa zmenšuje v krajinách a regiónoch, kde sú vlastnené verejne a zväčšuje sa tam, kde sú vlastnené súkromne. Je to teda nedostatok kapitalizmu a nie jeho exces, ktorým možno vysvetliť ničenie tropických pralesov.

    Mohli by sme menovať aj iné príklady tohto druhu. Známe sahelské sucho má aj iné než len klimatické príčiny. Pôda je vo vlastníctve štátu a miestne populácie sú tak motivované klčovať stromy a kríky pre vlastné potreby, zatiaľ čo nikto nie je motivovaný k udržiavaniu vegetácie. Rovnako príliš početné stáda ničia bezplatné pasienky a nenachádzajú dostatok vhodnej potravy.

    Rovnaké je to aj s faunou. Korytnačky, slony a nosorožce miznú, ak sú „verejnými statkami“ a množia sa ak sú v súkromných rukách. A je ľahké pochopiť, že by už v Európe nebolo viac kráv, ak by sa rozhodlo o tom, že predstavujú „celonárodné prírodné dedičstvo.“ Každý by mal motiváciu zabíjať kravy, ale nikto by nemal motiváciu ich chovať. Kapitalizmus, keďže je založený na rešpekte k vlastníckym právam, je jediným režimom, ktorý motivuje k tvorbe bohatstva a nie k jeho ničeniu. Umožňuje človeku konať v zhode s jeho pravou povahou – byť tvorcom.

    Zoberme si na záver celkom iný príklad, týkajúci sa hospodárskej politiky. Neúnavne sa opakuje, že kapitalizmus je vo svojej podstate nestabilný a že štát má mať za úlohu zaistenie ekonomickej stabilizácie. Stabilita by tak bola „verejným statkom,“ ktorý by trh nevedel zaistiť. Pozrime sa však do histórie a skúsme sa z nej s použitím rozumu poučiť. V dnešných dobách sú hospodárske krízy prevažne monetárneho charakteru. Nikdy v histórii svet nezažil toľko inflácie, toľko peňažných kríz a kríz výmenných kurzov ako v dvadsiatom storočí. Ale bolo to práve v tomto storočí, keď bola tvorba peňazí riadená štátmi (za účelom stabilizačnej politiky!). Vlády ľahko zistili, že tvorba nových peňazí je bezbolestným zdrojom financovania verejných výdajov. Avšak v monetárnej histórii to tak nebolo vždy. Keď boli peniaze emitované súkromnými bankami, tieto ponúkali garanciu konvertibility (napríklad za zlato). Ako vlastníci, bankári boli zodpovední. Vedeli, že ak by emitovali príliš mnoho bankoviek vzhľadom k zásobe zlata, ktorú vlastnili, riskovali by, že držitelia bankoviek by žiadali výmenu za zlato. Ak by ho nemali, zbankrotovali by (čo sa centrálnej banke stať nemôže). Preto monetárny systém, založený na kapitalistických – a teda zodpovedných – bankároch nebol inflačný a nevyvolával peňažné krízy. Táto disciplinovanosť prostredníctvom zodpovednosti neexistuje vo verejnom systéme. Verejná centrálna banka môže garantovať konvertibilitu za zlato (alebo za inú menu) pre bankovky ktoré vydáva (alebo ktoré sú vydávané súkromnými bankami pod jej kontrolou). Na rozdiel od kapitalistov sa ale štátu nedá veriť. Kedykoľvek môže zo svojej ľubovôle zmeniť cenu za ktorú vykupuje svoje bankovky za zlato alebo za cudziu menu. Toto nazývame devalváciou. Devalváciu možno považovať za prostú krádež. Najprv sa sľúbi istá cena a potom sa vnúti cena menej výhodná pre tých, ktorí chcú danú výmenu vykonať. V kapitalistickom svete by takáto nemravnosť by stíhaná súdmi alebo aspoň stratou klientov. A preto práve má kapitalizmus, na rozdiel od verejného systému založeného na arbitrárnosti moci, morálne základy. A nemorálnosť vyvoláva neefektivitu. Súkromné monetárne systémy fungovali vždy dobre, na rozdiel od systémov verejných.

    Máme tak kľúč k premýšľaniu a k jednaniu. Ak chceme analyzovať nejaký problém, pochopiť istú situáciu, navrhnúť riešenie, mali by sme mať vždy tie isté reflexy: Kto je vlastník a kto je teda zodpovedný? Ako sú definované alebo ako by mali byť definované vlastnícke práva? Sme presvedčení o tom, že vo všetkých prípadoch sa ukáže, že kapitalizmus nie je problémom, ale je riešením. Konfrontovaní s dominantným presvedčením, ktoré je nepriateľské voči kapitalizmu, musíme mať odvahu opakovať to bez prestania, musíme mať odvahu myslieť inak, vediac že tak budeme verní nášmu svedomiu a morálnym princípom.

    Autor je profesor na Univerzite Paríž-Dauphine a bývalý prezident Montpelerinskej spoločnosti.

    Tento text je autorovým zhrnutím prednášky, ktorá bola pod týmto názvom prednesená v Bratislave dňa 21. marca 2007 v rámci cyklu CEQLS, ktorý organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika.

    Text preložil Dalibor Roháč.

  • Index
    Texty
     -   články
     -   e-texty
    Prednášky pre verejnosť
    Akadémia klasic. ekonómie
    Výučba na VŠ
    Štúdie a publikácie
    Rozhovory a diskusie
    Odporúčané
     -   linky
     -   knihy
     -   cudzie texty
    Foto
    Kontakt
    Životopis
    Info
    English

    Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
    Powered by Metafox CMS of Platon Group.