Peter Gonda

Peter Gonda je:

  • riaditeľ a (politický) ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a
  • externý lektor ekonómie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Oblasti, ktorým sa venuje:

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Akadémia Klasickej Ekonómie

Na obranu slobodného trhu
 
 
Peter Gonda SLOBODA - VLASTNÍCTVO - ZODPOVEDNOSŤ ... o ekonómii, ekonomickom liberalizme a tradičných hodnotách
   

J. Munkhammar: Švédsky sociálny model má antisociálne efekty

(dňa 15.11.2006 v sekcii Cudzie texty)

Rozhovor pripravili: Ján Záborský a Martin Jaroš, TREND

Švédsky sociálny model slúži ako vzor ekonomicky úspešného a pritom sociálne silného štátu. Často aj pre dezinterpretáciu a selektívnu prácu s faktami. Mýty o zázračnom modeli vlastnej krajiny uvádza na pravú mieru švédsky ekonóm Johnny Munkhammar. Na Slovensko prišiel na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, aby urobil prednášku na tému Kopírujte severské riešenia, nie problémy.

Keď sme sa rozhodli študovať švédsky sociálny model, nenašli sme žiadne relevantné analýzy vyzdvihujúce jeho pozitíva. To žiadne nie sú?

Jednoducho – nie. Dôvod, prečo je švédsky model taký populárny, je, že politici, ktorým sa nechce do reforiem, ho vidia ako jednoduchú cestu von. Švédsko je pre nich krajina so silným sociálnym modelom, množstvom regulácií a vysokými daňami, a aj tak je ekonomicky úspešné. Ale, ako vravíte, je to podložené veľmi malým množstvom faktov, je to hlavne propaganda. Ak sa na to pozriete reálne, Švédsko má úspech preto, lebo spravilo niekoľko reforiem, ktoré vedú smerom od sociálneho štátu, nie k nemu. Radikálne sme zliberalizovali telekomunikácie. Znížili sme penzie vyplácané štátom a zaviedli súkromný pilier. Ale keď sa pozriete napríklad na trh práce, tam sociálny štát stále pretrváva: vysoké zdanenie pracovnej sily, množstvo regulácií, silné postavenie odborov. To prináša obrovské problémy. Švédsko je, myslím, dobrým príkladom oboch pólov: úspešných reforiem vedúcich k voľnému trhu a silného sociálneho štátu prinášajúceho veľké problémy. Takže nie, neexistujú dôkazy, že sociálny štát má pozitívne prínosy, oveľa lepšie je, ak máte sociálnu spoločnosť. Ktorá sa môže slobodne rozhodovať, čo so svojimi peniazmi spraví – môže si za ne kúpiť také životné poistenie, zdravotnú starostlivosť či takú penziu, akú potrebuje.

Nedávno ste mali voľby, k moci sa dostala pravica. Čo to vlastne znamená švédska pravica?

Dobrá otázka, sám sa na ňu snažím nájsť odpoveď. Neznamená to, že by sme teraz mali za premiéra Friedricha Hayeka, to určite nie. V každej krajine máte skrátka určitý začiatočný bod, odkiaľ sa môžete vydať vpravo alebo vľavo. U nás sú napríklad extrémne vysoké dane, tie by sa teraz mali postupne znižovať. O dva roky by mohli byť 48,5 percenta, o štyri 47 percent. Ale i tak je to ešte ďaleko od európskeho priemeru 39 percent. Súčasná vláda je opatrná, nie je radikálna, postupuje po jednotlivých krokoch, ale myslím, že správnym smerom. Jej bod číslo jeden je tvorba pracovných miest a podľa mňa je vo Švédsku aj najviac problémov práve na trhu práce. Práve predstavili prvý rozpočet – počíta so znížením dane z príjmov, odvodov a dávok v nezamestnanosti a čiastočne dereguluje malé podnikanie – to pokladám za pozitívne prvé kroky. Bude výhodnejšie ísť pracovať, malo by to podporiť tvorbu nových pracovných miest.

Spomínali ste nové opatrenia v rámci rozpočtu – nižšie dane, ale i dávky. Ako na to reaguje verejnosť?

Nedávno sa zverejnil prvý povolebný prieskum verejnej mienky a podpora vlády je rovnaká ako volebný výsledok. Ľudia si podľa mňa ešte nestihli spraviť konkrétny názor. Ale v médiách sa veľmi preberá hlavne zníženie dávok v nezamestnanosti, sú protesty. Predovšetkým zo strany odborov, ktoré sú dosť zviazané so sociálnymi demokratmi a majú v kompetenciách aj dávky v nezamestnanosti. Lenže tieto dávky dotuje štát, preto aj má možnosť ich výšku obmedziť. A tieto protesty nevyvolalo to, že zníženie dávok by bolo zlé, ale skôr to že odbory zásah do svojej agendy vnímajú ako oslabenie vlastných pozícií. O tomto znižovaní sa dlho diskutovalo a asi sa aj ešte dlho bude. Každá vláda, ktorá chce reformovať, chápe, že má len štyri roky. Preto treba spraviť nepopulárne kroky hneď na začiatku a spolu s nimi zvládnuť i protesty a kritiku. A potom niekedy v polovici volebného obdobia sa, dúfajme, dočkáte pozitívnych výsledkov – nové pracovné miesta, rozvoj malého podnikania, menej ľudí žijúcich na úkor štátu. A potom pred voľbami môžete povedať: bolo to ťažké, ale zvládli sme to, tu sú výsledky, zvoľte nás znovu. Nevravím, že to funguje zakaždým, ale takto treba postupovať, spraviť nepopulárne opatrenia čo najrýchlejšie.

Myslíte, že spomínané úpravy naozaj pomôžu? Za posledné štvrťstoročie vo Švédsku v podstate nepribudli pracovné miesta

Sú to obmedzené opatrenia, určite, ale podľa mňa sú pozitívne. Najmä pre mladých ľudí. Máme extrémne vysokú nezamestnanosť mladých, podľa Eurostatu je to zatiaľ tento rok až 26 percent, to je piate najhoršie miesto v rámci celej EÚ. Podľa mňa je to spôsobené v prvom rade priveľkou reguláciou v malých firmách, hlavne čo sa týka pravidiel náboru a prepúšťania. Tie predražujú prijímanie mladých. Uvoľnenie pravidiel bude mať výsledky, ale len obmedzené, treba spraviť ešte viac.

Prečo majú odbory vo Švédsku také silné postavenie?

Samy o sebe vyhlasujú, že sú najmocnejšie odbory na svete. Myslím, že majú pravdu. Z posledných 74 rokov 65 vládli vo Švédsku sociálni demokrati, ktorí boli prepojení s odbormi tak pevne, že sú vlastne jednou a tou istou organizáciou. Sociálni demokrati poskytli odborom množstvo výhod. Odbory majú napríklad v rukách stanovovanie minimálnej mzdy v jednotlivých odvetviach, určujú pravidlá náboru a prepúšťania pracovníkov, zabezpečujú dávky v nezamestnanosti. Odborári vždy nominovali ministra práce v sociálnodemokratickej vláde. Preto mala aj pravicová opozícia problém vyhrať. Odhaduje sa totiž, že odbory majú k dispozícii asi desaťnásobne viac peňazí než všetky politické strany dohromady. Ale opozícii sa teraz napriek tomu podarilo zvíťaziť. Je to aj tým, že sociálni demokrati nemali žiadne nové nápady, boli skorumpovaní a nedokázali riešiť svoje problémy.

Lenže sila odborov zostala.

A súčasná vláda sa ju, samozrejme, snaží obmedzovať. Napríklad tým, že už nechce ďalej dotovať dávky v nezamestnanosti z rozpočtu. A myslím, že čoskoro príde aj na dereguláciu pravidiel náboru a prepúšťania zamestnancov, čo odbory ďalej oslabí. Postupne sa, dúfam, odbory osamostatnia od štátu a stanú sa súkromnými organizáciami ako všade inde. Dúfam, že podobná previazanosť odborov s politikou nečaká aj Slovensko, lebo to by bola veľká prekážka reformy trhu práce, o ktorú sa snažíte.

Ako sa stavajú odbory k outsourcingu, ktorý možno cítiť aj vo Švédsku?

Odbory s tým nemôžu nič robiť, nemajú v tejto oblasti kompetencie a hlavne moc. Historicky, ako som spomínal, boli odbory veľmi liberálne, chápali, že niektoré miesta zanikajú, ale prichádzajú namiesto nich nové, technicky vyspelejšie, čiže výnosnejšie. Odbory teda veľmi neprotestujú, ale namiesto toho si vydobyli vysoké dávky v nezamestnanosti. Čo sa týka outsourcingu, nebol výrazný, ale bolo ho dosť. Väčšinou do Indie, Číny a strednej a východnej Európy. A myslím, že ešte porastie. Podľa asociácie zamestnávateľov sa v najbližších rokoch odsunie až pol milióna pracovných miest. To tvrdia sami zamestnávatelia, keď sa ich v rámci prieskumu pýtali, koľko ľudí plánujú outsourcovať v blízkej budúcnosti. Ak si predstavíte, že vo Švédsku pracuje 3,5 milióna ľudí, z toho dva milióny v súkromnom sektore, odíde vlastne štvrtina pracovnej sily. Dokonca aj výskum a vývoj sa má odsúvať do Pekingu a Indie. Aj to začne tlačiť na reformy.

Ale nové pracovné miesta ich nenahradia...

Keď si to porovnáte napríklad s Írskom, tam zamestnanosť vo výrobe klesla v posledných rokoch o desať percent, no celková zamestnanosť o desať percent stúpla. Na každé zrušené miesto vznikli dve nové. A touto cestou treba ísť. A otvoriť priestor pre slabo platené zamestnania, pretože tie vo Švédsku v podstate nejestvujú. Ak nedokážete všetkých preškoliť na zručných technikov a máte ešte stále veľa ľudí s relatívne nízkou produktivitou práce, musíte im dať možnosť uplatniť sa aj s nízkou produktivitou. Vo Francúzsku mali zaujímavú debatu o poľských inštalatéroch. Potom som niekde čítal, že vo Francúzsku majú päťtisíc voľných pozícií pre inštalatérov, ktoré Francúzi nevedia sami zaplniť, a z Poľska ich tam prišlo len päťsto.

Cítite vo Švédsku tlak na trh práce zo strany nových členských krajín?

Ako určite viete, tri krajiny nevyužili prechodné obdobie na ochranu svojho trhu práce: Írsko, Británia a Švédsko. U nás to bola skôr zhoda náhod. Mali sme menšinovú vládu a sociálni demokrati potrebovali podporu ľavice a zelených. A zelení sa zasadili za otvorenie trhu práce novým krajinám, i keď zvyšok koalície bol proti. Premiér Göran Persson z toho nebol nadšený, obával sa „sociálneho turizmu“. A čo sa stalo? V roku 2004 išlo za prácou do Británie dvestotisíc ľudí, do Írska 140-tisíc. Do Švédska 2 500. Prečo? Čiastočne určite pre jazykovú bariéru, väčšiu príťažlivosť Írska a Británie. Ale aj preto, že vo Švédsku jednoducho nie sú pracovné miesta. Pritom Írsko je o polovicu menšie ako Švédsko.

Možno ste počuli o prípade Vaxholm. Je to malé mestečko severne od Štokholmu, ktoré si na stavbu školy najalo lotyšských robotníkov. Keď začali stavať, švédske odbory spravili blokádu a kričali na robotníkov, aby išli domov. Príšerné, xenofóbne správanie, ktoré verejnosť veľmi odsudzovala. Odbory, ktoré boli vo Švédsku historicky za otváranie hraníc a voľný obchod, sa zmenili na protekcionistov, bránia sa prílevu zahraničných pracovných síl. Európsky súdny dvor má teraz rozhodnúť, či je sila odborov, napríklad v stanovovaní minimálnej mzdy, nadradená slobode voľného pohybu pracovných síl. Uvidíme, ako rozhodne súd, dúfam, že vyhrá sloboda pohybu pracovníkov. A to by bol veľmi silný úder odborom. Navyše, v dlhodobom horizonte bude vo Švédsku viac imigrantov, čo znamená, že odbory budú mať relatívne menej členov, bude viac individuálnych pracovných zmlúv, čo posilní konkurenciu na trhu práce. A to bude pre všetkých dobré. Teda okrem samých odborov.

Keď sa započíta aj skrytá nezamestnanosť, Švédsko na tom môže byť horšie ako Slovensko či Poľsko.

Porovnávať Poľsko a Slovensko so Švédskom je trochu zavádzajúce. Predsa len vy sa máte aspoň na čo vyhovoriť, bývalý režim zanechal vo vašej ekonomike štrukturálne problémy. My sme takýto problém nikdy nemali. No mali sme vysoké dane, silnú reguláciu, prisilné odbory, privysokú minimálnu mzdu. Myslím, že je celkom paradoxné, keď takzvaný sociálny model vytvára takéto antisociálne efekty. Uvedomte si, to nie je systém, ktorý máme preto, lebo si ho môžeme dovoliť. Množstvo ľudí dlhodobo nepracuje, sú v takzvanom predčasnom dôchodku, a tá situácia sa im nepáči, nemôžu sa cítiť užitočne, je to sociálna katastrofa. No nedokážu sa na trh práce dostať, napríklad pre vysoké minimálne mzdy. Navyše, ak od štátu dostávate peniaze a nepracujete a pri zamestnaní dostanete rovnaké alebo len o niečo väčšie peniaze, potom máte silnú motiváciu nepracovať. Najmä ak popritom môžete robiť načierno a dostanete tak ešte viac peňazí než v legálnej práci. Pre týchto ľudí je to deštruktívne, ale systém ich do pasce nezamestnanosti v podstate tlačí. Vláda sa teraz snaží zväčšiť rozdiel medzi dávkami a mzdou. Aby ľudia boli viac motivovaní ísť si hľadať prácu. A to je podľa mňa správne, systém by mal vyslať signál, že ak vládzete, mali by ste pracovať. Signál „ak chcete, pracujte, ak nie, niekto vám aj tak zaplatí“ určite nie je dobrý.

Lenže to by bolo potrebné podporiť najprv tvorbu pracovných miest.

Treba spraviť obe veci naraz. Zdvihnúť ponuku práce i dopyt po nej. Ponuku znížením daní a oslabením regulácie, dopyt zas znížením odvodov a dávok v nezamestnanosti. Ak to spravíte naraz, niečo by sa malo stať. Príklady krajín ako Írsko, Holandsko či Británia ukazujú, že ak to spravíte, bude to mať pozitívne výsledky.

Ako dlho podľa vás trvá, kým si ľudia zvyknú na štát – opatrovateľku a začnú jeho ochranu považovať za samozrejmosť?

Asi budeme súhlasiť, keď poviem, že štát v súčasnosti trestá prácu vysokými daňami a odmeňuje nepracujúcich vysokými dávkami. A to je signál, ľudia sa tomu rýchlo prispôsobia a o pár rokov už nebudú vidieť rozdiel medzi zarábaním vlastných peňazí a životom z dávok od štátu. Prieskumy verejnej mienky vo Švédsku napríklad ukazujú, že mladí ľudia tento rozdiel už veľmi nevidia, nie je pre nich dôležitý. Líši sa to, samozrejme, od krajiny ku krajine. Nedávna zmena vo vláde vo Švédsku ukazuje, že ľudia chcú niečo iné.

Zaujímavé je, že keď padol Berlínsky múr, analytici predpokladali, že bývalé komunistické krajiny ostanú veľmi chudobné a budú žiť z medzinárodnej podpory, ich priemysel nebude konkurencieschopný a tak ďalej. A potom zrazu prišli hlboké reformy a ostatné krajiny boli prekvapené, pretože komunizmus evidentne nezničil v obyvateľoch socialistických krajín rozum, hodnoty a zmysel pre realitu. Ľudia rýchlo pochopili trhovú ekonomiku a začali zakladať úspešné firmy. A ak nedokázal komunizmus zabiť zdravý rozum v ľuďoch na Slovensku, nedokáže to ani socializmus u nás.

Ako sa budú podľa vás obe časti Európy – stará a nová – navzájom ovplyvňovať?

Reformy spravili z krajín strednej a východnej Európy konkurencieschopné štáty. A ich dosahy cíti i západná Európa, je to jeden z tlakov. Aj u nás sa už debatuje o tom, čo robiť a ako rýchlo. V Nemecku, Taliansku či vo Francúzsku to ide pomaly, ale diskutuje sa o zmenách. Jeden z tlakov je určite z východnej Európy, ale oveľa väčší tlak vytvára celosvetová globalizácia, hlavne India a Čína. Na Slovensku určite tento tlak cítite tiež. Nemyslím, že západná Európa sa zliberalizuje a východná sa naopak vyberie viac vľavo, skôr to bude o tom, že globalizácia povedie k liberalizácii celej Európy. V EÚ je voľný pohyb tovaru, otvorený trh a to je veľmi dôležité, preto je aj podstatné, aby hlasy protekcionistov dostali čo najmenej priestoru na uplatnenie. Musím však povedať, že ani súčasná situácia nie je ideálna. Pozrite sa na strednú Európu – Maďarsko má problémy, Česko nemá vládu, Poľsko má vládu, ale pomerne divnú, v časti krajín sa ozývajú protireformné hlasy. Ideálne by bolo, keby sa v reformovaní pokračovalo ďalej.

V prednáške ste sa venovali všetkým severským krajinám. Ktorá je na tom podľa vás najlepšie?

Povedal by som, že Island. Teraz zažívajú nestabilitu, ale stihli veľa dôležitých reforiem, majú nízku nezamestnanosť a vysoký rast. Ich banky operujú po celej Európe a sú úspešné. Druhé je asi Dánsko, za to, čo dokázali urobiť s trhom práce. A tretie by bolo Fínsko. Nórsko je špeciálny prípad, ťažko sa tam určuje, čo všetko je výsledok politických rozhodnutí a čo je dôsledok ťažby ropy. Švédsko je niekde na chvoste, spravili sme pár dobrých rozhodnutí, ale nie toľko, ako ostatní.

Vyzerá to, že sa ľahšie reformuje v malých krajinách.

Prekvapuje ma, že z toho vychádza práve taký vzťah, ale áno, vyzerá to tak. Pobaltské krajiny, Írsko, Island, Slovensko, Nový Zéland. No na druhej strane máte Spojené štáty, ktoré sú obrovský trh a veľmi liberalizovaný.

Ako z tohto pohľadu hodnotíte stratégiu EÚ dosiahnuť do roku 2010 pozíciu najsilnejšej ekonomiky založenej na znalostiach?

Cieľ Lisabonskej agendy je v nedohľadne, pretože medzera medzi EÚ a USA sa skôr rozšírila než zúžila. Osobne si myslím, že tento cieľ bola úplná hlúposť. Podobná ako kedysi plány Nikitu Chruščova so Sovietskym zväzom. Nemôžete si stanoviť takýto druh makrocieľa, pretože je to len slovo, politický slogan. Keď si Lisabonskú agendu preštudujete, zistíte, že je to len zmes politicky korektných vyjadrení, ktoré nechcú nikoho provokovať. Pritom – ak chcete dosiahnuť zmenu k lepšiemu – musíte provokovať, byť kontroverzný. Reformy nespustíte nejakou celoeurópskou agendou, reformy musí vyprovokovať pochopenie, že máte problémy s medzinárodnou konkurencieschopnosťou. A na národnej úrovni musíte mať odvážnu vládu, ktorá niečo robí.

Ako vyzerá sivá ekonomika vo Švédsku?

Jej objem sa ťažko odhaduje, určite je to viac ako päť percent. Ak porovnáte celkový príjem a celkovú spotrebu vo Švédsku, objaví sa pomerne významný rozdiel, ktorý je spôsobený práve sivými príjmami. Napríklad pre dane. Ale neviem, čo by sa s krajinou stalo bez sivej ekonomiky. Väčšina je v službách – upratovanie, opatrovateľstvo, čistenie záhrad. Bez sivého sektora by si museli doktori a inžinieri napríklad sami natierať domy, pretože by sa im neoplatilo oficiálne si platiť maliarov. Klesla by produktivita a podobne.

Rozhovor bol uverejnený v týždenníku TREND 43/2006 dňa 2. novembra 2006.

Index
Texty
 -   články
 -   e-texty
Prednášky pre verejnosť
Akadémia klasic. ekonómie
Výučba na VŠ
Štúdie a publikácie
Rozhovory a diskusie
Odporúčané
 -   linky
 -   knihy
 -   cudzie texty
Foto
Kontakt
Životopis
Info
English

Copyright © 2006 Peter Gonda, all rights reserved.
Powered by Metafox CMS of Platon Group.